V spomienkach sa preniesiem do roku 1997. Začiatkom roka ma chirururg zbavil kameňmi preťaženého žlčníka. Pár týždňov po návrate z nemocnice som po tragickej nehode na cintoríne dávala mômu tatulkovi posledné zbohom. Môj svet sa zrútil a ja som sa znovu ocitla v nemocnici. Kvárili ma záhadné teploty, bola som na dne svojich síl, bola som slabá, uplakaná, nič ma nebavilo. Fungovala som ako naprogramovaný stroj plný bôľu.
Po návrate z nemocnice som obdržala kúpeľný poukaz. Nemala som oň záujem, ale rodina ma doslova prinútila na kúpeľný pobyt nastúpiť. A tak som sa odetá v čiernom, s niekoľkými hrubými knihami v kufri, ocitla v Bardejove. Mala som v pláne absolvovať procedúry a v súkromí izby len čítať a čítať. A vtedy to prišlo. Po pár dňoch ma oslovil neznámy muž. Aj teraz priznávam, že som vôbec nemala chuť na debaty, túžila som byť sama so sebou a svojim trápením.
Dotyčný pán akoby vycítil, aký prístup má zvoliť, aby ma nevyľakal. Nezačal sa hneď vypytovať, ale skôr začal rozprávať o sebe. Postupne mi umožnil nahliadnuť do jeho života, do jeho trápení, starostí, bolestí, ale aj radostí, pevnej vôle, sviežeho optimizmu, nenásytnej chuti žiť a nezlomnej vôle odpratávať polená, ktoré mu život hádzal pod nohy. Hoci jeho bôľov bolo viac ako dosť, neplakal nad sebou, pokorne prijímal životné facky a mnohé z nich vedel dokonca obrátiť na žart. Stalo sa, čo som nečakala. Toľko ťukal na škrupinu mojej ulity, až jedného dňa praskla a jej obsah sa začal tlačiť von. Vyrozprávala som sa , vysprchovala som si dušu a moje oči začali opäť vidieť farby. Prerozprávali sme celé hodiny, prinútil ma uvedomiť si, že život ide ďalej, aj keď stratíme milovanú osobu, aj keď sa zdá, že svet už nikdy nebude taký, aký bol. Na spoločných prechádzkach ma obdarovával svojimi skúsenosťami, zážitkami, bol nekonečnou studnicou veselých príhod a čierneho humoru. Začala som sa cítiť lepšie, bolesť síce zostala, no dokázala som ju už zavrieť do skrinky a kľúč od nej som v moci mala ja. Zrniečko optimizmu, ktoré vo mne zasial dotyčný pán, som si pestovala aj po príchode domov. Domov som sa vrátila zase "ja", bola som znovu sama sebou.
Doteraz som tomu sympatickému človeku vďačná, že moju cestu skrížil v správny čas a tak mi pomohol prekonať jedno z najťažších období môjho života. Som presvedčená, že toto stretnutie naozaj nebolo náhodné a ja aj po rokoch posielam do Skalice moje "ďakujem".
