Máme záhradu, nie však pri dome, lebo naša trvalá adresa sa viaže k paneláku. Záhrada sa nachádza neďaleko nášho bydliska. Je absolútnou doménou môjho manžela, zapáleného Mičurinca. Bez mučenia príznávam, že ja ruku k dielu neprikladám. Nechcem všetko hádzať na moje strastiplné kríže, ale je to tak...
Vtedy, v čase, keď úroda dozrievala z hodiny na hodinu, manžel musel odísť na niekoľko dní za pracovnými povinnosťami. Nič po mne nechcel, len to, aby som po práci, podvečer, zbehla do jeho raja a pozbierala úrodu, dorastené uhorky, dozreté paradajky, papriku... Čo iné mi ostávalo? Samozrejme, že som bez reptania súhlasila.
Prišiel deň, kedy som mala začať plniť daný sľub. Vyzbrojená sáčkami, igelitkami som prišla na našu "roľu". Skoro nikde nikoho, aspoň nie v susedských rajónoch (aby som priblížila, ide vlastne o bývalé pole, ktoré je už dlhé roky rozparcelované na záhradky). Vedela som, že každú chvíľu však môže hocikto z nich prísť.
Napadla ma taká blbá myšlienka, že záhradkoví susedia ma nepoznajú a tak si môže niektorý z nich myslieť, že som prišla "zlodejíčiť". To je totiž v tých končinách úplne normálny jav, žiaľ.
S týmto nepríjemným pocitom som sa pustila do oberania paradajok, paprík. Zrazu pri bráničke (ktorá je vchodom pre niekoľko záhrad) zastala dvojica, prichádzajúca na bicykloch. Pozerali po záhradkách, po mne, rozprávali sa, postávali... Bolo mi to nepríjemné a poriadne som znervóznela, lebo v mojej fantázii sa už rodil scenár, že teraz na mňa vybehnú a obvinia ma, že kradnem... Nadobudla som presvedčenie, že sú to záhradkovskí susedia, ktorí sa radia, ako proti mne zakročia.
Dosť dlho im trvalo, kým sa na čomsi dohodli, až som si všimla, že odstavili tátoše a pomaly vchádzajú bráničkou smerom ku mne. Normálne mi zredlo...
"Dobrý deň", slušný úvod, prebehlo mi mysľou.
"Dobrý deň", ako sa patrí, trochu posmelená ich úsmevmi som pozdrav vrátila. Nožík som špičkou otočila k zemi, aby sa ma nezľakli, cha.
"Pani, my vám chceme povedať, že nejdeme kradnúť, nie sme zlodeji", vypadlo zo ženskej časti dvojice.
Uvedomila som si, že som urobila nechápavú grimasu a vypleštila som na ňu oči. Nenechala mi ani sekundu priestoru na reakciu a pokračovala: "Pán Joštiak je môj strýko a dal mi kľúče od záhrady, aby sme si prišli natrhať gladioly a nejaké paradajky. Ani sme nechceli, lebo nám je nepríjemné ísť na cudzie, ale trval na tom. Je totiž teraz na dovolenke a tak nemohol ísť s nami. Keď sme vás tu videli, tak sme sa báli, že keďže nás nepoznáte, tak si môžete myslieť, že sme zlodeji", dodala na jeden dych.
Mne začalo vykrúcať kútiky úst, lebo som si uvedomila, že ja som mala podobný pochod myšlienok. Aj oni, aj ja sme sa obávali reakcie toho druhého, báli sme sa z obvinenia, že sme dlhoprstí!
Náš rozhovor skončil poriadnym rehotom, pretože ja som sa priznala k svojim myšlienkam. "Bolo mi všelijako, keď som vás videla a netušila som ako vám dokážem, že nekradnem, že som na svojom", s úľavou som im vysvetľovala.
Dvojica sa pustila do oberania a mne sa zrazu začalo oberať akosi veselšie. Skončili sme naraz, bráničku som zatvorila ja a pochechtávajúc sa, som s úrodou kráčala domov, tešiac sa, ako manželovi porozprávam túto príhodu.
Viem, že takto napísané to asi moc smiešne nevyznie. Ono takéto príhody sa vari najťažšie opisujú. Toto treba raz zažiť a nie sto krát čítať... cha cha
Ten pocit zdanlivého previnenia, ten zvláštny rozbeh strachových buniek, následne úľavový výbuch po vysvetlení situácie ma však ešte dlho rozosmieval...
Cítiť sa zlodejom na vlastnom, je naozaj zaujímavý pocit.
Foto: zdroj internet
