Na nohách mala biele sandálky a biele ponožky. Z krátkej sukničky vytŕčali kolienka, z ktorých jedno nieslo výsledok jej nedávneho pádu na schodoch. Na sandálky bola pyšná, podchvíľou na nich spočinul jej pohľad, voňali novotou a boli bielučké ako citrónová zmrzlina. Po ceste prešla pár metrov, keď si všimla, že ten nový čierny kabátik je akýsi bublinkový. Keď cestu robili, bola zvedavá a tak sa dozvedela, že to čierne čudo sa volá tér. Netušila však, že bude bublinkovať, že ho horúce slniečko tak rozpáli, že kraj cesty bude ako obrovský bublifuk.
Jéj, to je paráda, cesta sa jej začala páčiť. Tam stúpila na bublinku, tam na zhluk drobných, tam na väčšie, aha tam aká veľká! Prásk. Ďaľšia, zase pár krokov a prásk! Zabudla na okolitý svet, sústredila sa iba na tie chutné bublinky, ktoré ju priťahovali ako magnet. Zaujatá hrou si nevšimla, ako sa jej žiarivo biele ponožky na veľkom prste zmenili na čierne, nevšimla si, že podrážka sandálov je tiež zmenená na nepoznanie. Cupitala, pridávala do kroku a triafala neposlušné bublinky, ktoré sa pod jej váhou rozpľasli. Ako bonus nechávala v tej zmäknutej mase odtlačok svojej nohy.
Blížila sa k domu, mamina jej už kývala z priedomia.
Pridala do kroku, bublinky ju prestali zaujímať. Uvedomila si, že sa jej kráča akosi lepkavo. Pridala teda krokom na ráznosti a mávala svojej milovanej mamine, posielajúc jej na diaľku pusu. O chvíľu sa tie dve stretli vo vzájomnom objatí.
Mamina sa pozrela dievčatku na nohy a zalamentovala:
"Januška, čo si to porobila, čo máš so sandálkami a ponožkami?"
"Praskala som bublinky na ceste," odvetila pohotovo, obzerajúc si s plnou vážnosťou svoje dielo.
"Maminka sa bude hnevať, veď tie sandálky sú nové! Keď príde domov tatino musí s tým čosi urobiť".
Tatino (starý otec) prišiel z práce a dievčatko mu už pri bráne preventívne pridelilo viac božtekov ako bývalo zvykom, už si ho "kupovala", aby zachránil jej skazu.
Tatino robil čo mohol, ponožky vzdal, že s tými už nič neurobí, fľaky na prstoch nôh jej vyčistil akousi nevábne voňajúcou chemikáliou, ktorú mal uloženú na najvyššej polici v dielni. Pustil sa do sandálok. Dievčatko sedelo na schodoch pred dielňou a čakalo, či sa tatinovi podarí zachrániť aspoň sandálky. Už bolo smutné, cítilo sa vinné, že podľahlo takej špinavej hre.
Sandálky tatinovi dali zabrať, ale zachránil ich! Neboli už také krásne, ako keď si ich ráno obúvala, ale pekné boli stále. "Hurá, tatino, ty máš zlaté ruky, ďakujem!," vykrikovala točiac sa so sandálkami v ruke. Nevedela presne, čo znamenajú tie zlaté ruky, no vedela, že tatino vedel všetko opraviť a často mu potom vraveli, že má také ruky. Preto ho aj ona pochválila rovnako. Ako veľká, veď ako prváčka sa tak cítila...
Tatino sa na ňu usmial, vysvetlil jej, čo tie bublinky sú, povedal jej, aby si na budúce dávala pozor a naschvál po nich nestúpala. Vinu hodil na cestárov, ktorí okraje cesty posypali skalkami veľmi málo a tak rozpálený tér mohol vyrábať bláznivé bublinky. Sľúbila, že si dá na ne pozor.
Tatino si ju zobral na kolená a ťažkou zrobenou rukou hladil jej strapaté vlásky. Dievčatko sa privinulo k jeho hrudi a ešte raz mu pošepkalo do ucha: "Ďakujem, tatino, zachránil si ma! Maminka si nič nevšimne a nebude sa na mňa hnevať"...
Na druhý deň obchádzala bublinky ako sa len dalo. Lákali, ale nezlákali... Sľub je predsa sľub...
