Hlava sa mi rozbila na tisíc kúskov, každý bolí osve a všetky bolia dohromady. Neviem ju zlepiť už niekoľko dní, tmel v podobe tabletiek, obkladov vôbec nepomáha. Príčin môže byť veľa, jednou z nich bude asi stres a strach. Strachové bunky v ostatné dni totiž vyvíjajú obrovskú aktivitu a delia sa vysokou rýchlosťou. Už ma majú v moci celú.
Dnes je deň D, teda pre mňa... Idem do Nitry, na neurochirurgiu na pooperačnú kontrolu. Od dňa, kedy som zverila svoju chrbticu napospas skalpelu a štyrom titánovým skrutkám, prešli tri mesiace. Čas, kedy by už malo byť jasné, ako operácia dopadla. Keďže som prežila, tak asi dobre, cha... mnohí si asi hneď pomyslíte.
Na kontrolu si mám priniesť rtg snímky. Sú uložené v taške ako relikvia. Urobila som však chybu, podľahla som zvedavosti a ešte horúce som si ich prezrela. Chcela som konečne mať predstavu, ako, kde sú tie moje stabilizačné "klince" ukotvené. Som laik a môj pohľad môže byť totálne scestný, ale... Tri skrutky krásne rovno, štvrtá v 45 stupňovom uhle. V tej sekunde som si podkúrila pod kotlík so strachovým gulášom. Niekoľko dní sa mi pred očami táto snímka zjavuje, hoci som ju viac do ruky nevzala. Neviem si vysvetliť, prečo je to tak...
Tak mi držte palce, aby dnes pán primár skonštatoval: "Presne tak to má byť, je to v poriadku. Pokračujte v rehabilitácii, som spokojný."
Neviem si predstaviť, čo to so mnou urobí, ak budem počuť niečo iné...
Prosím, držte mi palce. V mnohých z Vás, som tu, na blogu, našla nové priateľstvá a tak sa nádejam, že tí, ktorí ma už poznajú mi tie palce držať budú. Som si istá, že tak to napätie zvládnem ľahšie.
ĎAKUJEM.
Všetkým prajem príjemný deň s mnohými dôvodmi na úsmev.
