- Som smutná, máš pravdu. Mám pocit, že moje dni sú na tomto svete spočítané. Ubúdajú mi sily, strácam svoju moc a vytrácam sa aj zo slovníkov ľudí. Pripadám si ako nejaký archaizmus. Ak ma aj spomenú, tak iba v tom zmysle, že sa pýtajú kde som sa podela. Nikde som sa nepodela, chce sa mi vždy kričať, tu som, len vy na mňa zabúdate, ba mnohí z vás už vôbec netušia kto som.-
Posledné slová vyslovuje s vlhkými očami.
-Asi ma tento svet viac nepotrebuje, žijem už len zo spomienok na časy, keď ma ľudia uctievali a záležalo im na mne.-
Plače, zvráskavenú tvár ukrýva do vreckovky.
Ozve sa druhá dáma. Je to pani Pomsta. Je v dobrej nálade, napriek smutnému monológu priateľky sa podchvíľou usmieva.
-Ja sa mám dobre, nesťažujem sa. Ľudia na mňa myslia čoraz častejšie, využívajú moju moc. Mnohí cítia potrebu pomstiť sa. Za hocičo... Až sa sama niekedy čudujem. Minule som bola svedkom, ako sused susedovi poničil úrodu na záhradke a to len preto, že bola krajšia ako tá jeho. Smiala som sa, bolo to fakt zábavné. Mne sa žije dobre, žijem naplno, o nude nemôže byť ani reči.-
Upravuje si v zrkadle mejkap a sebavedome si prepudruje nos.
-Keď sa už toľko chváliš, priateľka moja, Pomsta, tak aj ja sa pridám. Nie si sama, tiež sa mi darí. Aj moje meno sa často dostáva do úst dnešného sveta.-
Do rozhovoru sa pridáva ďaľšia dáma, jej meno je Závisť. Položí šálku na stôl , vychutnávajúc si posledný hlt obľúbenej kávy.
-Ľudia si závidia pomaly už aj nos medzi očami.-
Smeje sa, až jej zabehne. Pauzu v monológu využije pani Pokora.
-Ja nie som až taká populárna, ako Ty , Pomsta, alebo Ty Závisť, ale nežijem celkom v ústraní, ako Ty, Spravodlivosť. Mnohí ľudia si začínajú uvedomovať aká som pre ich život dôležitá.-
Nadýchla sa, že bude pokračovať, no do reči jej skočila ďaľšia prísediaca.
-Dámy, prišli sme sa predsa zabaviť , ja sa však zatiaľ pri vašich rečiach skôr nudím.-
Tá, čo vstúpila do rozhovoru takto rázne, sa volá Radosť.
-Som rada, že ja stále panujem v srdciach ľudí, som rada, že moje meno sa skloňuje denno-denne v rôznych pádoch. Keby nebolo mňa, bolo by na svete veľmi smutno. Som si toho vedomá a preto pracujem od rána do večera, na oddych zriedkakedy pomyslím. Viete aké je nádherné pozorovať rozradostených ľudí?-
Niečo o sebe povie aj Túžba, ktorá doteraz pozorne počúvala priateľky a pochutnávala si na veterníku.
-Ja som stále v jednom kolotoči, svet stále po niečom túži, každý o mne vie, každý ma pozná a keď sa mi podarí dokončiť dielo, každý je šťastný. Ja nemám čas ani zostarnúť!-
Smeje sa a rukou máva na čašníka, dostala chuť na niečo osviežujúce. V tom do dverí cukrárne vstupuje žena, ktorej dámy okamžite venujú pozornosť. Pokora sa s úškrnom na tvári ozve ako prvá.
-Príjemný deň, Zábudlivosť. Už sme si mysleli, že neprídeš. Zabudla si, že sme sa dohodli na tretiu? Kde si sa túlala?-
Zábudlivosť sa pousmeje, porozpráva priateľkám kde sa túlala, že je vyťažená od rána do rána...ľudia zabúdajú stále. Každým okamihom niekto na niečo zabudne až takmer aj ona sama zabudla na ich stretnutie.
Všetky sa smejú a objednávajú si ďaľší kúsok obľúbeného zákusku. Posedia si ešte hodinku, na rozlúčku si pripijú frťanom bylinkového likéru a rozídu sa. Každá iným smerom, každá za iným cieľom, každá vedomá si svojho vplyvu. Len Spravodlivosť sa po pár krokoch posadí na lavičku pod košatým dubom a dopraje si ešte chvíľu oddychu. Hľadí na chrbty odchádzajúcich priateliek a v duchu sa s nimi lúči. Bojí sa, že ďaľšieho stretnutia sa nedožije.
