Vždy, keď som ju už na neviemkoľké vyzvania, prosenia, zahnala do hajan, tak som sa spokojne ešte vyvaľovala pri telke, prípadne sme o čosi neskôr s manželom zalomili večer a uložili sme hlavy na vankúš. Nie raz sa stalo, že som prešla okolo izbičky a spod dverí (poznáte tie panelákové, samá štrbina) bolo vidieť presvitajúce slabé svetlo. Nie raz sme ju načapali v najrôznejších polohách, pri rôznych zdrojoch svetla, zahĺbenú do deja románu. Vedela dobre, že elektrické svetlo by sme hneď zbadali a tak čítala pri svetle baterky rovno pod perinou, pri plamienku sviečky (na šťastie nie pod perinou), dokonca sa pokúšala aj pri okne, držiac knihu tak, aby jej na ňu dopadalo svetlo z verejného osvetlenia. Vždy mi patrične zdvihla tlak, pretože to boli prípady nachytania vždy už v neskorých popolnočných hodinách.
Dcérka iste kus svojho voľného času venovala špekuláciám, ako vo svojom nočnom čítaní pokračovať, tak, aby bol aj vlk sýty aj koza celá. Prišlo obdobie, kedy sa začala sama bez upozorňovania odoberať večer do postele. Ja som cítila radosť a hrdosť, že konečne pochopila, že jej chceme dobre, keď jej tvrdíme, že spánok je dôležitý, hlavne ten pred polnocou, a že musí spať minimálne osem hodín, že večerné čítanie ničí oči. Mnohé mamičky takéto preslovy tiež ovládajú naspamäť.
Je pravdou, že už ako dospelá mi nepravdivosť týchto tvrdení na základe kadejakých vedeckých prác na dané témy veľmi rada dokazovala. Bola to taká malá pomstička, chcela mi pripomenúť, ako som ju "týrala" kvôli nepravdivým tvrdeniam.
Vrátim sa však k jednému neskorému večeru, vlastne k jednej noci. Už dávno som prestala mať oči na stopkách, užívala som si spokojnosti z toho, že dcérka "vstúpila" do seba a ponocovanie s očami zahĺbenými do písmenok rozumne ukončila.
Dôveruj ale preveruj! Ja som však len dôverovala.
Raz v noci som musela vstať, odskočiť si na toaletu. Tá najmenšia miestnôstka susedí s dcérkinou izbičkou, takže som nutne musela prejsť okolo jej dverí. Zachytila som nejaký zvuk, spozornela som a zostala stáť ako správny matkošpión za dverami. Ticho. Asi sa mi čosi zdalo, prebehlo mi mysľou a potichúčky som opäť urobila pár krokov smerom k vytúženej miestnôstke. Zase čosi... Čumím okolo dverí, popod dvere, u dcérky tma, tak potom čo sa tam robí? Pozriem do kľúčovej dierky, tiež tma, nič podozrivé. Už keď som si definitívne navrávala, že si iba zvuky namýšľam, že predsa všetko je ako má byť, že dcérka iste sníva už druhú kapitolu svojho sna, tak zvuk sa ozval znovu. To ma už chytila taká zvedavosť, že som v danej sekunde ani nepremýšľala, že ak mám v hlave planý poplach, že ju môžem zobudiť, jednoducho som otvorila dvere.... Otvorila a skríkla. V sekunde padlo na mňa niekoľko kusov novín, statočne zrolovaných do kadejakých šúľkov, ktorými tá moja "opica" dômyselne povypchávala dookola celé dvere, samozrejme aj kľúčovú dierku, aby mohla svietiť lampou a aby sa žiaden lúčik svetla nedostal mimo povoleného územia.
Čo dodať? Srdce mi tĺklo ako zvon, pri pohľade na vyplašené oči previnilca sa však hubová polievka akosi držala pod pokrievkou. Nevládala som ani ju vyhrešiť. Pod nohami som mala kôpku novín, pred sebou knihomoľa a mne bolo čoraz viac smiešne ako hnevlivo.
Vynáchadzavosť ako prejsť mame cez rozum nemá hraníc, uvedomila som si. Tiež mi došlo, že moja spokojnosť z posledného obdobia, ako chodí pekne spávať bola iba sebaklam. Došlo mi, že čokoľvek urobím preto, aby som jej nočné čítanie zatrhla, aj tak si ona šikulka nejako pomôže.
Vtedy sme prijali radikálne riešenie, posunuli sme jej "večierku" na omnoho neskoršiu hodinu a tak mohla svoje knižôčky hltať oficiálne. Pochopila som, že skutočne jej stačí menej spánku a že sa musím s tým vyrovnať. Môj pokus o osemhodinový spánok zlyhal teda na celej čiare.
Dcérka spí vo svojej domácej posteli už len zriedka. Vzhľadom na jej vek a moje skúsenosti, hoci je hlboká noc a spod dverí vidím prenikajúce svetlo , už to neriešim. Radšej si zavriem dvere na spálni a naivne si pomyslím, veď hádam už čochvíľa zhasne...
...a teším sa, že si ju ráno budem môcť objať...
foto: zdroj internet
