Robert Fico mal tlačovku, na ktorej sa cítil uvoľnene a tešil sa z nárastu počtu starostov a poslancov. Vybral si samozrejeme merítko, ktoré mu vyhovovalo najviac. Voľby primátorov a starostov idú ako „víťaz berie všetko“. Nikoho so základnými znalosťami algebry preto neprekvapí, že strana s dlhodobými tridsať-a-viac-percentnými preferenciami získala ďaleko najviac starostov. Ficova úľava spočívala skôr v tom, že napriek strate Bratislavy (a v podstate aj Trnavy a Prešova) Smer suverénne udržal Košice.
V Košiciach sa prekvapenie nekonalo. Pozícia Richarda Rašiho je neotrasiteľná a víťazstvo mu zjednodušil aj vyzývateľ, ktorý už má najlepšie roky v politike za sebou. Zjednotenej pravici sa nepodarilo zadefinovať košické voľby ako referendum o Paškovi z jednoduchého dôvodu. Raši má výsledky a je sympatický, čo robí z neho jedného z najperspektívnejších politikov Smeru.
Kauza predraženého CT sa najviac podpísala pod výsledok v Trnave. Kandidát Smeru na primátora si veril a mal reálnu šancu vyhrať napriek tomu, že Žitňanského podporovalo široké spektrum strán vrátane OĽaNO. Dôveryhodnosť Smeru v tomto meste však kauzou CT vysublimovala za dva týždne. Odrazilo sa to hlavne na výsledkoch do mestkého zastupiteľstva, kde Smer padol zo 14 na 3 poslancov. Víťazstvo coolového komunálneho aktivistu Bročku však bolo predovšetkým vztýčeným prostredníkom pre KDH, ktoré riadilo Trnavu od roku 1990.
No a teraz k Bratislave: úspech Milana Ftáčnika v roku 2010 bol produktom vzácnej súhry okolností: solídny kandidát s predchádzajúcimi výsledkami v komunále, ťažko voliteľná súperka, sklamanie voličov z pravicového ex-primátora a rozpačité prvé štyri mesiace Radičovej vlády. Obhajoba postu po štyroch rokoch bola však nesmierne náročná, aj keď to istý čas vyzeralo, že tretí môže zvíťaziť tam, kde sa dvaja bijú. Ftáčnik sa musel boriť s veľkou zadĺženosťou mesta, mal na sebe nálepku Smeru a pred zviditeľňovaním uprednostňoval prácu. Ku cti mu slúži, že nečelil žiadnej väčšej kauze, počínal si celkom dobre a inde ako v Bratislave by svoj post zrejme obhájil.
Milan Kňažko, povzbudený výsledkom prezidentských volieb a s podporou celej pravice okrem SaS, bol favoritom. Asi mesiac pred voľbami začal jeho kampani akoby dochádzať dych. Voliči chceli primátora, ktorý nemá prepojenie na Smer. Toto kritérium spĺňal Kňažko aj Nesrovnal. Bratislavčania tak dostali na výber medzi dôstojným otcom mesta vo vyššom veku (aj keď nepochybne čulým a aktívnym) a mladícky pôsobiacim manažérom s vyhrnutými rukávmi. Na pozíciu primátora si vybrali to druhé.
Víťazstvo Iva Nesrovnala je najväčším prekvapením. Počas kampane sa svojou nezávislosťou opakovane prirovnával ku Kiskovi. Paradoxne začínal pred štyrmi rokmi ako korunný princ SDKÚ, ktorého jedinou úlohou bola pripraviť si čo najlepšiu pozíciu ako kandidát pravice na primátora. Odvtedy sa ale Nesrovnalovi pomenili úplne všetky premenné: SDKÚ dnes bojuje o prežitie, Lucia Žitňanská, jeho politická patrónka, opustila stranu, následne stranu opustil aj sám Nesrovnal, naivne dúfajúc v dohodu s Procházkom. Až keď postupne odpadli všetky možnosti, proti svojej vôli skončil ako nezávislý a bez kohokoľvek podpory. Štart jeho kampane horší ani byť nemohol a pred mesiacom by mu sotva niekto dával šancu. Ešte dva týždne pred voľbami som ho videl po obede U Tomiho v dlhom baloňáku samého kráčať dolu Palisádami a povedal som si, že reálny kandidát na primátora nemôže byť predsa taký osamelý uprostred kampane tesne pred voľbami. Bol to smutný pohľad a bolo mi ho ľúto. Stal sa však zázrak: Bratislavský volič, znechutený z partajnej politiky, dal šancu niekomu, o kom až tak veľa nevie, kto si solídne počínal v mestskom zastupiteľstve, a kto má dobrý životopis a strany si bude držať od tela. Včerajší bonmot Rada Procházku o tom, že Nesrovnal vlastne vyhral vďaka nemu, viacerí diskutéri označili ako vyjadrenie pod vplyvom omamných látok. Neprávom. Nesrovnal vyhral (aj) vďaka tomu, že nedostal Procházkovu podporu. To bolo vlastne jeho šťastím.
Druhým veľkým prekvapením je víťazstvo Rada Števčíka v Starom meste. Jeho dvadsať rokov skúseností v komunále prinieslo svoj výsledok, aj keď bol tiež od začiatku skôr adeptom na tretie miesto. Poctivá práca novinára, miestneho aktivistu a odporúčania od mienkotvorných ľudí ako Černá, Budaj, Kňažko a ďalší mu nakoniec umožnili poraziť o pár hlasov druhého solídneho kandidáta Grendela i nepopulárnu Rosovú. Gratulujem, držím palce, a v tomto prípade som ochotný aj prižmúriť oko nad podporou od Smeru.
Strany, ktoré považujú Bratislavu za svoju baštu, pohoreli na plnej čiare. V mestskom zastupiteľstve bude sedieť nula poslancov SaS, jeden poslanec NOVY a zopár poslancov za KDH a SDKÚ. K tomu šesť Smerákov a nadpolovičná väčšina aktivistov a nezávislých. Vrabce na streche už čvirikajú, že formujúci sa klub Smeru má akvizičný apetít a partia okolo M. Borguľu a S. Drozda netají ambíciu postaviť najsilnejší klub. Aby sme ešte neboli prekvapení, kto všetko sa v Bratislave prihlási k Smeru. A to si voliči mysleli, že volia nezávislých, prípadne pravicových kandidátov.
Najbližšie štyri roky čaká Bratislavu veľa práce a som pripravený aktívne sa na nej podieľať. Nezávislý primátor, starostovia i poslanci budú mať šancu dokázať, že strany sa stali v komunále nadbytočné.
