Neďaleko nitrianskeho centra zabudol v aute svoju dvojročnú dcérku, ktorá tam zomrela. Iste si na to pamätáte a pamätáte si mnohí i to, ako sa tejto tragédie zhostil štáb televízie Markíza.
Dnes už vieme, že televízia zašla priďaleko aj podľa Rady pre vysielanie a retransmisiu, ktorá jej za to vyrúbila pokutu 8 000 eur. "Príspevky zobrazili rodičov obete tragickej udalosti žialiacich nad smrťou ich dcéry krátko po tom, ako sa dozvedeli o jej smrti, a to priamo z miesta tragickej udalosti, čím zasiahli do ich ľudskej dôstojnosti," povedala za Radu jej hovorkyňa.
Iste, osemtisícová pokuta je pre Markízu smietok. Hodnota dvoch tridsaťsekundových reklamných spotov v prime time. No nemyslím si, že by si za to Markíza zaslúžila drakonický trest, ktorý by pocítili aj jej akcionári. Podstatné je oveľa viac to, aby mladí investigatívni reportéri a reportérky premýšľali o tom, čo robia, kde sú hranice na oprávnený zásah do súkromia v rámci verejného záujmu a kde je to už za čiarou. A nielen oni, rovnako aj tí, čo o zaradení príspevkov do vysielania rozhodujú.
Hranice prípustnosti sa však nedajú vymedziť raz a navždy. Vždy je to individuálne, závisí od súvislostí, okolností a situácie. Shootyho metaforické posmešky na Ficovu chrbticu sú podľa mňa síce tvrdý, ale prípustný sarkazmus. Nevysmievajú sa zlomyseľne z jeho bolesti, ale parodujú Ficov politický charakter. Takýto humor musí politik Ficovho formátu zniesť a žiadny normálny súd v demokratickej krajine nemôže jeho autora trestať.
Lenže zobrazovať detailne rozpoloženie rodičov, ktorí takto prišli o svoju dcéru, je celkom iný „žáner“. Hraničí to s absenciou vyšších citov tých, ktorí sa na takúto „žurnalistiku“ podujali. Zhrňme to teda stroho tak, že to bolo neprofesionálne, lebo zobrazované utrpenie nemalo už žiadnu spravodajskú hodnotu. Bol to len necitlivý vpád do súkromia šokovaných ľudí, do ich ľudskej dôstojnosti.
Nemyslím si, že správy majú byť zbavené akýchkoľvek obrazov utrpenia, lebo v takom prípade by falzifikovali realitu. Hovorím len o rozumnej miere, dobrom vkuse a profesionálnej žurnalistike, ktorá nemá nič spoločné so sadizmom.
Tento poľutovaniahodný prípad však nie je vizitkou úbohosti slovenskej žurnalistiky, ako by to niektorí radi videli. Je to len jedna kauza, na ktorej sa treba poučiť. Určite sklamem tých, ktorí horlia po zákazoch, cenzúre, a likvidačných trestoch novinárov za chyby skutočné i domnelé.
V tejto súvislosti si spomínam na skvelý postreh istého bulvárneho denníka, ktorý si pred pár rokmi všimol, že predseda vlády Robert Fico má na ruke exkluzívne hodinky za 20 tisíc eur. Toto by si nevšimol ani Leško ani Schutz. Majú totiž inak orientovanú optiku. Bulvár poukázal na to, že náš najsociálnejší premiér má celkom obyčajné zbohatlícke maniere. Presne ako tí oligarchovia, ktorí založili a riadia Smer.
Plynie z toho záver, že vďaka bulváru mala celá krajina Ficovu „sociálnu“ pretvárku ako na tanieri. Že to veľmi nepomohlo, je už iná téma. Aj pre bulvár.
