Záujem verejnosti a médií už upadá a za seba môžem povedať, že téma Wikileaks ma unavuje. Moja kapacita čítať ďalšie správy je takmer nulová. Zverejnenie tisícok nových správ počas uplynulého víkendu ma však predsa prinútilo niektoré z nich prečítať a napísať pár postrehov. Je niečo čo nás kauza Wikileaks predsa len naučila? Aké z nej vyplývajú ponaučenia?
● Žiadna vláda ani bezpečnostná agentúra v dnešnom digitálnom svete nedokáže garantovať úplnú ochranu citlivých a klasifikovaných informácií. Aj keď je paradoxné, že sa to stalo tak jednoducho a v tak veľkom rozsahu práve krajine, ktorá iným rada pripomínala ich „nižšie“ štandardy a úroveň zabezpečenia tohto typu dát. Tí, ktorí stáli pri našom vstupe do NATO, to majú určite v živej pamäti. Verím, že USA a spolu s nimi mnohí iní sa v tomto smere poučili.
● Potvrdenie, že mnohé informácie, ktoré v konkrétnej chvíli vyzerajú byť zásadné, sú s odstupom času úplne bezcenné.
● Správy a analýzy diplomatov nie sú imúnne voči istému stupňu populárnej bulvarizácie.
● Ani armády dobre platených expertov a analytikov nedokážu presne predpovedať politický, spoločenský a ekonomický vývoj.
● Neexistuje žiadna garancia, že čokoľvek povieme, dokonca v dôvernom offline rozhovore, dôverným aj skutočne ostane – čo je obzvlášť nepríjemné práve pre svet diplomacie.
● Poznanie, že USA stále disponujú dostatočne štedrým rozpočtom na národnú bezpečnosť, aby platili svojich zamestnancov aj za to, že zbierajú a vyhodnocujú dáta priemernej kvality a otázneho významu.
● Úľava z toho, že 100 percent zverejnených informácií sa venuje samotnému obsahu politiky a spoločenského deja a USA sa v tejto oblasti nezaoberá získavaním osobných informácií alebo kompromitujúcich materiálov. Za niektoré iné spravodajské služby pôsobiace na našom území by som za to ruku do ohňa nedal.
● Wikileaks tiež na Slovensku nespustili žiadnu vlnu "sekundárnej investigatívy" ani polemiky v médiách o tom, kto čo povedal, ako to myslel. Dokonca sa málokto zamyslel aj nad tým, že SMER túžil stavať vládu s SDKÚ a ako to nakoniec v roku 2006 dopadlo. Trochu pozornosti získala akurát informácia, že SDKÚ sa chcelo v roku 2006 dohodnúť s Mečiarom.
Julian Assange a Wikileaks žurnalistiku nepretvorili. Päť svetových mienkotvorných médií, ktoré najprv s Wikileaks spolupracovali (Spiegel, New York Times, Le Monde atď.), odsúdili rozhodnutie zverejniť celý súbor dokumentov bez predošlej úpravy chrániacej aspoň citlivé zdroje. Do kontrastu stavia zodpovednú žurnalistiku a nezodpovedné hromadné zverejňovanie informácií, ktoré boli získané ako výsledok nelegálneho konania jednotlivca.
Počínanie Juliana Assange a Wikileaks nemá podľa mňa pre ľudí prínos, považujem ho skôr za nezodpovedné, dokonca škodlivé. Som rád, že dnes je Slovensko spoločnosťou, v ktorej budú informácie a osoby, ktoré sú citované ako chránené zdroje, iba predmetom krátkodobého záujmu médií. V najbližších dňoch si budeme čítať o pohľade amerických diplomatov na dynamiku pred a povolebného vývoja na Slovensku, na názory na bývalých premiérov Dzurindu a Fica, na Mečiara a Slotu (nič prevratne nové a nepoznané sa z Wikileaks o nich nedozvieme), na témy, ktoré hýbali slovenskou diplomaciou a ako sa vyvíjali slovensko-americké vzťahy. To všetko môže byť síce zaujímavé, ale dnes reálnu cenu už nemá. Žiaľ sú aj krajiny, v ktorých odhalenie informácií, zdrojov a kontaktov môže mať za následok represálie a postihy. Wikileaks a Assange takto rozhodne k rozšíreniu slobody vo svete nepomohli. Práve naopak: exponovali tých pár odvážnych, ktorí za slobodu v neslobodnom svete bojujú.
