V posledných dňoch vyšli v médiách dva znepokojujúce rozhovory. Prvý bol s už bývalou zamestnankyňou magistrátu Zuzanou Aufrichtovou. Za kritiku parkovania túto referentku čakala na magistráte šikana. Čím viac upozorňovala na chyby v návrhu parkovacej politiky, tým viac problémov v práci mala. Nakoniec bola "odídená". Druhý rozhovor bol s bývalou hlavnou dopravnou inžinierkou Tatianou Kratochvílovou. Podľa nej sa bratislavský magistrát šikanou zbavuje nepohodlných ľudí a primátor Ivo Nesrovnal nemá svoj úrad úplne pod kontrolou. Kratochvílová mala na starosti (úspešné) dokončenie projektu električky do Petržalky. Tiež bola "odídená".
Spoločným menovateľom oboch rozhovorov bola nedávno schválená parkovacia politika (môj krátky komentár nájdete tu). Premýšľam, či sa na parkovaciu politiku Bratislavy hodí aspoň to okrídlené Haškovo prirovnanie „mierny pokrok v medziach zákona“. Obávam sa, že nie.
Zuzana Aufrichtová hovorí o tom, že analýza parkovacej politiky za 100 tisíc eur od firmy Deloitte mala chyby a zostala pred širokou verejnosťou utajená. Toto je hanebnosť po všetkých stránkach, ktorú dokonca kritizuje aj Najvyšší kontrolný úrad. Bratislavská radnica tým jasne gestikuluje, aký je jej vzťah k občanom. Má nás takpovediac na saláme i s našimi autami. S týmto sa nemôžem zmieriť. Ešte horšie je, že primátor Nesrovnal a jeho ľudia zareagovali na kritiku v štýle „jedna baba povedala...“. V dobe, keď samospráva povinne zverejňuje zmluvy a verejnosť má zákonný prístup k informáciám, nie je úplne ťažké preveriť si informácie a zistiť kto má pravdu.
Čo si z takýchto reakcií z volených zástupcov v exekutíve a ich štábov majú odniesť zamestnanci samosprávy? Že majú držať hubu a krok. Lebo inak budú mať problémy, budú šikanovaní a nakoniec prídu o prácu. Paranoidné myslenie v štýle "ak poukazuješ na problémy, určite si tajným agentom môjho nepriateľa" bolo vlastné Mečiarovi, Ficovi, a ako sa ukazuje, bohužiaľ aj klike ľudí od Dzurindu, ktorá sa dnes zahniezdila na bratislavskom magistráte a "manažuje" primátora Nesrovnala.
Isteže, motívom papalášov rozumiem (aj keď ich neschvaľujem). Zamestnanci, ktorí majú nielen uši a oči, ale ktorí nazbierajú v sebe aj dostatok občianskej odvahy, sú pre kšeftárov v politických funkciách mimoriadne nebezpeční. Sú to oni, od ktorých získavajú informácie novinári, politici, aktivisti. Sú to oni, zamestnanci vo verejnej správe, ktorí pomáhajú čistiť slovenský Augiášov chliev. Ale beda, ak týmto odvážlivcom prídu papaláši na meno!
Môžeme polemizovať, či má lojalita zamestnanca verejnej správy nejaké medze a či by si svoje „tajomstvá“ nemal vziať do hrobu ako trebárs dôstojník tajnej služby. Ak však ide o narábanie s peniazmi nás všetkých, potom je bezmedzná lojalita nútením zamestnanca k spolupáchateľstvu.
V župných voľbách sa budem uchádzať o dôveru na pozíciu predsedu Bratislavského samosprávneho kraja. Nech voľby dopadnú akokoľvek, určite sa nechcem dožiť v žiadnej verejnej funkcii, aby z môjho okruhu boli vyštvaní ľudia, ktorí upozorňujú na problémy a neprávosti. Naopak, chcem, aby so mnou pracovali ľudia s čistými úmyslami a občianskou odvahou.
A odvahu potrebujeme v našom chlieve ako soľ aj preto, lebo z verejného života musíme vypudiť všetkých tých, ktorí spomínanú odvahu trestajú. Inak všetky parkovacie miesta nakoniec obsadia oni.
