Po jedenásťhodinovej ceste z Multanu sme sa nadránom ocitli v ďalšom dvojmeste, ktorého jedna časť je správnym sídlom a teda aj hlavným mestom celej krajiny. Áno, vystupujeme v dvojmeste Rawalpindí – Islamabád. Prvýkrát si berieme taxi a tak nečudo, že vzniká komická situácia, keď sa chce Ivan posadiť na sedadlo šoféra, čo všetkých úprimne rozosmialo. Opäť raz uplatňujeme cestovateľskú metódu doobedného spánku na hoteli. Poobede sa rozhodujeme, či ostaneme v meste, ktoré pripomína jeden veľký bazar. Pohľadom z balkóna zisťujem, prečo Pakistan patrí medzi desať najľudnatejších krajín sveta. Preplnené ulice, cesty plné rikší, automobilov, ale aj vozov ťahaných rozmanitými domácimi zvieratami byvoly nevynímajúc. Prechádzkou po miestnych uliciach pripomínajúcich jeden veľký zatuchnutý bazar sa rozhodujeme, či zostať alebo ísť. Rozhodujeme sa pre druhú spomínanú možnosť. Zdieľame podobné pocity a chvíľkovým pobytom na ulici sa uisťujeme, že sme si vybrali správne. Mierime na autobusovú stanicu, ktorá autobusovú stanicu vôbec nepripomína, ale tak je to v tejto krajine takmer so všetkým. Zbavte sa zažitých obrazov a prežívajte všetko, ako by to bolo po prvýkrát vo vašom živote, veď napokon aj je. Kupujeme lístky na nočnú jazdu do horských oblastí Pakistanu, kde sa stretávajú štyri najvyššie pohoria sveta, Himaláje, Karakoram, Hindukúš a Pamír. Sadáme do autobusu a to ešte netušíme, že všetky strasti našej cesty sú prechádzkou po rajskej záhrade v porovnaní s tým, čo nás čaká. Podvečer vstupujeme na Karakoram Highway, cestu vybudovanú v spolupráci čínskej a pakistanskej strany v časoch, kedy tá druhá menovaná chcela znepriateľenej Indii dokázať, že ju k svojej existencii nepotrebuje. Veď poznáte aspoň čiastočne spor týchto dvoch sokov o Kašmír. Autobus bez pruženia sa trmácavo vinie do vysokých kopcov a na šoféra čaká ešte ďalších jedenásť hodín usilovného cvičenia s volantom sprava doľava a hneď späť. Počas cesty autobus zastavuje na vybraných miestach a mi zase a znovu dopĺňame obsahy našich žalúdkov, či len tak v opojení atmosféry vychunávame šálku čaju. Pred samotným vstupom na Karakoram Highway zastavujeme ešte raz v meste, ktorého názov mi už vyprchal z hlavy, na naše zdesenie čajovňa susedí s obchodom plným všakovakých zbraní, od revolverov, cez pušky, samopaly, po protipancierové päste či mínomety. V milej debate s domácimi sa dozvedáme, že tu, v horách je nosenie zbrane bežou vecou asi tak, ako u nás mobilný telefón. A zase cesta. Autobus sa vlečie do kopcov, niekedy predbieha do nepriehľadných zákrut a mňa začína desiť príchod noci. Napokon sa nám takmer na smrť utraseným nadránom na chvíľu darí zaspať. Pred šiestou zastavujeme uprostred kopcov a po ľavej strane sa v hlbokej rokine pod nami rynie Indus, neposedný a divoký. Znovu nasadáme, ale tento raz nám svetlo ďalšieho dňa dovoľuje pozorovať ráz krajiny. O niekoľko okamihov míňame po pravej strane Nangá Parbat, horu zabijaka. Osud je k nám milostivý a tak sa pokúšam trasľavou rukou cez špinavé okno urobiť zopár záberov tohto nádherného masívu. A opäť pravidelné cvičenie šoféra s volantom. Tentokrát mi je šialenstvo celej cesty úplne jasné a sám seba sa pýtam, kde som zobral toľko odvahy, či ješitnosti ba až šialenstva na túto cestu. Po jednej strane nad nami visia skalné bralá pripravené na povel zosunúť sa na nás a na druhej strane zopár metrov od krajnice sa začína niekoľko desiatok metrov hlboký zráz s duniacou riekou. Napokon nás ráno zubatým slnkom víta Gilgit, správne mesto tohto regiónu.
