Som Slovák žijúci v zahraničí, ktorý sa hlási k svojej domovine, avšak na druhej strane netají, že život v západnej Európe má inú kvalitu, aj keď nie je najľahší, vďaka systému a ľuďom, ktorí vládnu Slovensku. Slovensku, ktoré pri plne rozvinutom potenciáli ľudí a múdrej správe vecí verejných by bolo perlou Európy. Kiež by toto konštatovanie nebolo len zbožným prianím. Zoznam autorových rubrík: Cestovanie, Spoločnosť, Médiá, Súkromné, Nezaradené
Postavil som si pred seba otázku, prečo sa v spoločnosti nevedie faktická diskusia na tému migračnej krízy, podporená štatistikou, dátami a faktami posledných rokov. Diskusia o tom, ako sa dá kríza zvládnuť a čo príde potom.
Bývam v zahraničí, ale aj napriek tomuto faktu som na Slovensko nezanevrel a dianie na rodnej hrude sledujem aj naďalej a z času na čas aj komentujem. A stretávam sa s fenoménom, ktorému som dal meno syndróm krvavých očí.
A jednou Ťe vemu do Švédska. Na tejto vete sme sa zabávali pri pozeraní Kusturicovej kultovej komédie Čierna mačka, biely kocúr. Švédsko je snom mnohých, symbolom blahobytu a vysokého životného štandardu. A nie je Slovensko.
Už tri mesiace sa môžem s rozličnou frekvenciou dočítať informácií o tzv. nástenkovom tendri. Nelezie vám to všetkým na nervy? Nie to, že sa niečo také stalo, ale že tí ľudia sa stále cítia byť morálne čistí a podľa starého vzoru budú zatĺkať, zatĺkať a znovu zatĺkať?
Naši páni poslanci majú strach o systém dôchodkového zabezpečenia. Kde sa len dá, vytĺkajú politický kapitál z azda najfrekventovanejšie komunikovanej témy v našich médiách a všetky strany sa snažia na súčasný stav aplikovať nejaké zlepšovacie návrhy. Pritom sa všetci viac či menej zhodujú v tom, že jednopilierový systém je z dlhodobého hľadiska neudržateľný. Treba si šetriť za každú cenu na súkromných účtoch, aby nás azda v budúcnosti štát neobtiahol o peniaze, ktoré sme si ťažkou prácou zarobili a ešte z nich aj odviedli príslušné percentá ako daň z príjmu alebo povinné odvody. Avšak pri súčasných globálnych výzvach je na mieste otázka, či je ich lobovanie vôbec na mieste a či je diskusia na túto tému vôbec z hľadiska ďalšieho vývoja relevantná.
Hovorí sa, že do vlastného sa nekydá. Niekedy to však nejde. Narodil som sa a vyrastal som v Trnave a azda by som aj v tomto meste ďalej žil. Situácia a podmienky však pred tromi rokmi neveštili žiadnu zmenu z ospalej stagnácie bytovej výstavby realizovanej rýchlosťou komunistickej päťročnice z istého románu na výstavbu televízorov, a tak som sa presťahoval do priľahlej obce, ktorá ponúkala príjemný a nenáročný spôsob financovania. Dodnes som však silný lokálpatriot, z čoho by mala jasne vyplývať hrdosť na moje rodisko. Mala by ...
Afrika tak trochu inak, na naše (nemilé) prekvapenie viac európska ako by sme si želali, ale globalizácia si obete nevyberá, ide rad za radom. Snáď pre potešenie, ak človek chce, vždy a všade nájde presne to, čo hľadá. Okrem toho marocký mätový čaj a neskutočná pastva pre oči v podobe trhov sú takmer nezameniteľné a vynahradia vám všetky ostatnú útrapy.
Našu svadobnú cestu sme sa rozhodli prežiť backpackingovým cestovaním po krajinách Pyrenejského polostrova a našu stopu sme chceli zanechať aj v Afrike v podobe návštevy Maroka. Aké dojmy v nás zanechala táto takmer mesačná cesta, sa pozerajúc dočítate práve tu:
Na Filozofickej fakulte Trnavskej univerzity sa štrajkuje. Človek by si pomyslel, veď na tom nie je nič zlé. Ak sú študenti nespokojní a bránia si len ústavné práva, tak im držme palce. Azda to bol aj boj za lepšie vzdelanie, progres vo forme vyučovania či snaha o prevetranie skostnatených názorov väčšiny pedagogického zboru. Avšak karta sa obrátila, po „víťaznej“ revolúcii študentov študijného odboru filozofia prišlo až k nečakanej reakcii vo forme štrajku zo strany pedagógov, ktorí sa dokonca s drzosťou prechádzajúcou do arogancie moci vyhrážajú vedeniu univerzity odchodom. Pritom sa neboja popierať zákonom stanovené právo Akademického senátu na odvolanie dekanky Filozofickej fakulty pre jej neodborné a samovoľné rozhodovanie vo veciach, v ktorých jej kompetencie neboli dostatočné, resp. ich svojimi neuváženými skutkami prekročila. Nesnažím sa spochybňovať odborné stránky pedagógov vyjadrujúcich podporu odvolanej dekanke, len sa pýtam, či a za akú cenu obhajujú jej protiprávne správanie.
Z úst mnohých ludí zaznieva po dlhšiu dobu názor, že Slovensku chýbajú verejnoprávne médiá. Chorľavý systém plytvania peniazmi daňových poplatníkov za predchádzajúcich dvoch vlád Vladimíra Mečiara a Mikuláša Dzurindu vo forme nekoncepčných transferov zo štátneho rozpočtu a neadresných koncesií bol v poslednom období nahradený do veľkej miery komercionalizovaním týchto inštitúcií pod rúškom ich revitalizácie. Všetky kroky, ktoré boli v poslednom období podniknuté v súvislosti so Slovenským rozhlasom a Slovenskou televíziou, boli skôr odklonom od pôvodnej filozofie verejnoprávnosti, ako priblížením týchto inštitúcií občanom. Má verejnoprávnosť v súčasnej situácii šancu prežiť?
Islam. Jedno z najväčších náboženstiev sveta. Ako ho poznáme? Čo tvorí podstatu našich vedomostí? Sú informácie, ktoré formujú náš názor na islam, relevantné pre naše vedenie a sú dôveryhodným prameňom nášho poznania? V tejto práci sa budem snažiť objasniť problematiku démonizácie islamu a jeho prejavov v konzeratívnej kresťanskej euroatlantickej spoločnosti, rozanalyzujem pojem islamského fundamentalizmu a porovnám ho s obrazmi mediálnych projekcií o ňom, rozpracujem problematiku vývozu demokracie v našom zmysle slova (pozn.: v zmysle európskeho zmýšľania o tomto spoločenskom zriadení) do islamských krajín a význam médií pri tomto procese v súvislosti s logickou úvahou, či je pre ne daný spôsob spoločenského zriadenia skutočným riešením problematiky legálnosti či legitimity vládnutia. Pokúsim sa objasniť úlohu médií v problematike vznikajúceho civilizačného napätia medzi týmito dvomi komunitami, ktorých dominantným znakom rozdielnosti je náboženstvo, aj keď si to azda len ťažko v dnešnej sekulárnej spoločnosti pripúšťame. Azda trochu ambiciózna snaha, avšak predsudky živia podhubie nenávisti a odsudzovania hlavne zo strany nás, nositeľov tzv. „západnej“, kresťanskej kultúry.
Lahore, pre niektorých Láhaur, pre mňa motív cesty do Pakistanu. Šesťmiliónová metropola severného Pandžábu vzdialená od indických hraníc necelých 40 kilometrov, v minulosti centrum vzdelanosti, kultúry a umenia, dnes čarovné mesto s nádhernými architektonickými odkazmi na slávne časy, bohužiaľ potýkajúce sa s nekonečnými demografickými, ekologickými a hospodárskymi problémami. Keď som ulíhal spať, mal som pocit, akoby som vyfajčil 4 krabičky cigariet. No ale kde zažijete prechod stáda byvolov cez šesťprúdovú mestskú diaľnicu?
Gilgit je správnym centrom časti Pakistanu s názvom Northern Areas a skutočne nie je nijako očarujúci. Je skladiskom horolezeckého materiálu a zásobárňou potravín. Ničím vás nenadchne, avšak ani nesklame. Môže sa popýšiť jednou perlou a tá teda stojí za to. Monument jedinečný svojho druhu na tomto území - Kargahský stojaci Buddha. Nazriete aj sem?
Vkročte na miesta, ktoré boli ešte pred storočím pre Európana takmer tabu, žite atmosféru miest, ktoré nielen domáci obyvatelia nazývajú malým Tibetom. Vychutnajte si chvíle, kedy sa čas zastaví a vy vnímate len priestor. Mnohí poznáte Goetheho výrok vidieť Neapol a zomrieť. Vidieť Hunzu na jar je omnoho silnejším zážitkom. Žite aspoň na malú chvíľu večnosť ...
O tom, ako nás nenadchlo Rawalpindí a ako sme sa dostali na milosť a nemilosť šialenému šoférovi po ceste do hôr. O tom, prečo Karakoram Highway patrí medzi jednu z najnebezpečnejších ciest sveta a o tom, ako to všetko prežiť. O tom, ako nedostať v autobuse otras mozgu a o tom, ako ľahko sa dajú v horách nakúpiť kvalitné zbrane hneď vedľa čajovne. O nádhere a nespútanosti prírody a o to, ako hory dokážu človeka fascinovať.
Cesta z pakistanského Balúčistanu silno pripomínajúceho afgánske planiny a kamenisté púšte cez severné oblasti provincie Sindh ku klenotnici južného Pandžábu, mestu Multan. A to všetko Lahore Expressom. Šialenstvo začínajúce na etnicky neprehľadnom bazare Kvéty, pokračujúce neskutočnou dvadsaťhodinovou cestou vlakom prekonávajúcim vzdialenosť 800 kilometrov a vrcholiaca neopísateľnou atmosférou islamsko-hinduistických vôní, chutí a obrazov.
Položme si spoločne otázku: čo viete o Pakistane? Že je ázijským štátom ležiacim niekde medzi Iránom a Indiou? Že patrí medzi najľudnatejšie krajiny sveta a hlavným mestom je Islamabád? Že je živnou pôdou pre praktický islamský fundamentalizmus s názvom terorizmus? Snáď si niekto spomenie aj na to, že v Pakistane leží druhá najvyššia hora sveta K2 a Nagná Parbat, hora zabiják a preteká cez neho Indus. Čo ešte? Pakistan isto návštevníkovi ponúkne omnoho viac. Ja viem, ja som tam bol. Vitajte na indickom subkontinente ...
