6Tu v horách začína jar, údolia rozkvitajú a všetko zaplavuje oživujúca zeleň. Korytami riek ešte prúdi hnedá voda roztápajúceho sa snehu a všetkého, čo so sebou berie. Začína „japonská“ sezóna, kedy väčšinu turistov tvoria úzkostliví, bedliví, ale veľmi zvedaví nízki ľudia so šikmými očami ovešaní drahými fotoaparátmi či kamerami. Po krátkej jazde rikšou a prechádzke mestom sa veľmi jednoducho ubytovávame v pomerne luxusnom hoteli za neuveriteľných 120 korún a znovu sa cítime tak trochu ako Európania. Zajednávame si džíp na druhý deň do údolia Hunzy a niekdajšieho hlavného mesta rovnomenného kráľovstva, Karimabádu. Nepripadá vám to ako v rozprávke? Karimabád. Potom sa vydávame na prechádzku nie veľmi pekným mestom, ktoré sa koncom leta mení na jeden veľký tábor horolezcov, trekkerov a skialpinistov. Cestou zablúdime do afgánskej reštaurácie a opäť raz sa nám nedarí sa krotiť, aby sme naše neskutočné porcie nezačali jesť pred ich zvečnením na videokazetu. Lokálna kuchyňa určite učaruje každému gurmánovi. Neskôr si s kľudom a trpezlivosťou Pakistanca sadám za počítač a ďalších desať minút čakám, kým sa mi načíta stránka, aby som podal domov ukľudňujúcu správu, že nás nikto nezabil a ani sa tak skoro nechystá. Večer usíname ako baníci po šestnásťhodinovej šichte. Nasledujúce ráno nás víta nádherným slnečným počasím. Sadáme do džípu a vydávame sa poznať nepoznané, vidieť nevidené, zažiť neskutočno. Lokálny sprievodca je veľmi príjemným spoločníkom a na tamojšie pomery výborným šoférom. Po Karakoram Highway sa pomaly plížime smerom k čínskej hranici a napokon budeme mať Khundžerábsky priesmyk, najvyššie položený hraničný prechod pre automobily na svete, vzdialený len niekoľko desiatok kilometrov. Bohužiaľ v tomto období je ešte nedostupný z dôvodu snehovej pokrývky, ktorá ustupuje až niekedy koncom mája. Po vzore nášho sprievodcu zdolávame aj starý vysunutý most, ktorého hustota latiek je zrovnateľná s chrupom deväťdesiatročného človeka. Pre nás adrenalín, pre domácich bežná každodenná rutina. Kľukatými zákrutami míňame niekoľko horských dedín a obchádzame strmé skalné steny mohutných štítov, ktoré nám akoby náročky zakrývajú výhľad na pýchu celého údolia, jeden z navyšších štítov sveta, Rakapoši, ktorý sa čnie do úctihodnej výšky 7788 metrov n.m..Napokon sa nám však aj táto nádhera ukazuje v celej svojej kráse. Miestni ľudia nám hovoria, že sme veľmi šťastní ľudia a Alláh je k nám milostivý, pretože v takejto obnaženej podobe sa štít ukazuje po veľmi dlhej dobe. S úžasom nám sánky padajú na zem a na niekoľko minút sotva vnímame vlastný dych. Neskôr obdivujeme aj iné sedemtisícovky, medzi nimi hlavne Diran a Ultar II, avšak pohľadom stále blúdim k majestátnemu masívu Rakapoši. Dnešným dňom nás chce sprevádzať a my sa kocháme jeho krásou z rozdielnych uhlov pohľadu. Okolo obeda prichádzame do cieľa nášho dnešného putovania, niekdajšieho kráľovského mesta Karimabád. Nad mestom sa hrdo čnie v tibetskej architektúre postavená pevnosť Baltit, niekdajšie sídlo miestneho kráľa s titulom Mir. Pri jej návšteve sa oboznamujeme s históriou, kultúrou a hlavne zvykmi, tradíciami a mentalitou ľudí obývajúcich tieto končiny. Azda mám pocit, že začínam chápať myslenie a správanie týchto podnebím a nehostinnými podmienkami ošľahaných hrdých obyvateľov Karakoramu. Sotva, je to len prvý odstavec dlhokánskeho príbehu, ktorý prežívajú od nepamäti. Na terase sa kocháme pohľadmi na rozkvitnuté stromy, predovšetkým marhule, ktorých plody sú v sušenej podobe lokálnou pochúťkou. Na spiatočnej ceste sa ešte preplietame úzkymi uličkami miestneho bazaru a príjmame pozvanie na výborný zelený horský čaj so sladkým pečivom. Čas sa takmer zastavil. Nasledujúce kilometre spiatočnej cesty prežívame v polosne – polobdení.
