Pakistan: islam bez predsudkov (1. časť)

Pakistan. Ako vám to slovo znie? Čo pri jeho vyslovení cítite? Strach? Chvejivé vzrušenie? Zvedavosť? Zväčša to býva mix všetkého. Ja vám ponúkam aspoň "nakuknutie za oponu bežných dní". Vydajte sa so mnou do sveta dokonalej slobody a nekonečnej pohody. Cesta je cieľ ... Smer Balúčistan. Najväčším zážitkom pre cestovateľa je určite vstup do krajiny pozemnou cestou. V smere od Európy je kontrast medzi susednými krajinami – Iránom a Pakistanom – skutočne viac ako hmatateľný. Postupne sa mení ráz krajiny, oblečenie ľudí a po preťatí pomyselnej hraničnej čiary aj poloha šoférovej sedačky. Pakistan vás privíta nevľúdnym horkom kombinovaným nepríjemným púštnym vetrom. Pre "svetaznalého" Európana je počasie veľmi vítanou skúškou pevných nervov, ktorá pokračuje autobusovým spojom z hraníc do provinčného hlavného mesta Kvéta. Po krátkej dobe zistíte, že čas a peniaze v tejto krajine nehrajú veľkú rolu. Autobus ohlasujúci odchod na druhú hodinu poobede skutočne vyráža až krátko pred zotmením a zatiaľ čo cudzinci nedočkavo prešľapujú z miesta na miesto, domáci si krátia čas polihovaním na kobercoch v tieni, hraním kariet alebo iných „hazardných“ hier či siahodlhými konverzáciami. Nočná cesta z hraničného Taftanu do Kvéty už nie je takou nočnou morou, akou bývala pred štyrmi-piatimi rokmi. Občas síce autobus prekonáva púštne záveje alebo pravidelné check pointy, na ktorých vždy vystupujeme a ideme sa službykonajúcim a vždy usmievavým vojakom zapísať do evidenčnej knihy pre cudzincov. Cestu nám „spríjemňujú“ najnovšie hity pakistanskej pop music, ktorá sa rynie s maximálnou hlasitosťou z chrapľavých reproduktorov, ktoré snáď zažili ešte časy koloniálnej Indie, počas celej noci. Zaspať sa dá s námahou až vtedy, keď nám vypovedajú aj posledné sily. Ale to už opäť niekde stojíme na zastávke, kde zvlažujeme naše hrdlá tradičným mliečnym čajom. Nadránom vystupujeme z autobusu, ktorý naplnený rozličnými batožinami a materiálom pripomína skôr kopcom naložený nákladiak, až sa čudujeme, že nás počas tej trmácavej cesty nazagniavili v polospánku – poloblúznení schúlených na sedadlách kabíny pre cestujúcich. Prišli sme na miesto, kde autobus vypovedal poslušnosť a domáci ho v snahe pomôcť tlačia do kopca. Neskôr však uskakujú nabok, keďže ani brzdy úplne nefungujú. Šofér a jeho pomocníci podkladajú pod kolesá kamene a usádzajú sa na krajnici, akoby sa nič nedialo. Po nadobudnutých skúsenostiach opakujeme celú procedúru po nich. Čakáme asi trištvrte hodinu, keď sa z najbližšej dediny doteperí traktor, ktorého majiteľ je nám za úplatu ochotný pomôcť. Nasleduje rýchle nastupovanie doprevádzané krikom lokajov. To, že sme doteraz takmer nehybne sedeli, ich nezaujíma. Aspoň na chvíľu budú tými najdôležitejšími osobami v okolí práve oni. Až teraz si uvedomujem, že v autobuse nesedí jediná žena. Ráno okolo ôsmej hodiny nás víta balúčska metropola Kvéta. Hranica s Afganistanom je vzdialená necelých 40 kilometrov.