Celý deň trávime cestovaním, najskôr z Gilgitu do Rawalpindí, kde sa ocitáme ráno krátko pred siedmou hodinou ďalšieho dňa a okamžite zháňame autobus do Lahore. Nasledujúca sedemhodinová cesta sa mi zdá takmer nekonečnou a pripravuje ma o posledné zbytky zdravého rozumu. Autobus stojí pri každom náznaku ľudí so záujmom cestovať s nami. Z poloprázdneho autobusu sa čoskoro stáva preplnený nákladiak a v autobuse pre cca. 65 ľudí sa ich vezie viac ako raz toľko, mnohí z nich na streche či jednoducho zavesení niekde na bočniciach. Využívame síce status cudzincov a sedíme na sedačkách, ktoré však nikdy neboli aranžované pre ľudí nad 170 cm. Pri mojej výške nemám šancu zasunúť si nohy medzi sedadlá a tak pochvíľou sa o mňa otrie niekto z cestujúcich. Prežívam skutočnú skúšku trpezlivosti a silných nervov. Konečne prichádzame do Lahore. Preľudnená šesťmiliónová metropola Pandžábu nás víta tradičnými črtami – dopravným chaosom, smogom a hlukom. Po menšom extempore s miestnym rikšistom, ktorý nás chce stoj čo stoj ubytovať v hoteli u známeho, sa napokon zabývavame v klaustrofobickom hoteli v centre starého mesta za necelých 90 korún na noc. Podstatné je, že máme posteľ a sprchu, ktorá však skôr pripomína ohnutú oceľovú trúbku. Poobede sa po neblahých skúsenostiach s vlakovými lístkami vydávame do rezervačného centra. Cestou spoznávame skutočné sociálne, ekologické a ekonomické problémy mesta. Preplnené cesty pokrýva hustá vrstva smogu a mne nepomáhajú ani šatka cez tvár a slnečné okuliare. Na uliciach stretáme mix najrozličnejších dopravných prostriedkov od vozov ťahaných volmi či somármi cez rikše a nákladné autá hýriacimi pastelovými farbami po najnovšie modely východoázijských automobiliek. Po zistení potrebných informácií a konštatovaní, že nemáme na výber a už zajtra opúšťame Pandžáb na spiatočnej ceste do Iránu, sa vydávame navštíviť to miesto, pre ktoré som sa rozhodol cestovať do Pakistanu, mešitu Badšáhí. Priznám sa, keď som ešte pred cestou zablúdil na internetové stránky National Geographicu a zhliadol fotografiu tohto miesta, v duchu som si povedal, že jedného dňa na tom mieste budem stáť. Nemyslel som síce, že svoje predstavy zrealizujem tak skoro, ale na druhej strane vedieť, že sa vám podarilo splniť svoj sen, je úžasný a neopísateľný pocit. Presne to som zažil pri vchode do tohto nádherného architektonického klenotu. Mešita Badšáhí je posledným skvostom mogulskej architektúry a určite ju môžem smelo zrovnávať s povestným indickým Tadž Mahálom. Povráva sa, že v miestach nad samotnou svätyňou sa nachádzajú vzácne relikvie, medzi nimi aj vlasy samotného Proroka. Či je to pravda, sa nikdy nedozviem, pretože sa v blízkej budúcnosti nechystám konvertovať na islam. Avšak pri našej návšteve túto skutočnosť či výmysel nepotrebujeme. Samotná stavba je natoľko vznešená. V podvečer sa sfarbuje pod ťarchou slnečných lúčov do nádherných pastelových farieb, z ktorých nám najviac v pamäti utkvela karmínovočervená. Odmietame niekoľko ponúk na doprovod s odborným výkladom, medzi iným aj nádherného rozprávkového deduška, ktorý sa pri našej odpovedi na otázku, odkiaľ sme, len pousmeje a plynulou angličtinou nám kontruje – „How is Mečiar?“. Nie, nerobím si srandu. Večer ešte máme snahu prejsť sa uličkami starého bazáru, ale smogová hmla nás po niekoľkých minútach odrádza a my si od pamätníka ku Dňu nezávislosti berieme rikšu a pomaly sa preplietame ulicami späť do hotela. Opäť sme svedkami neopísateľného obrazu, keď domáci ženie krížom cez šesťprúdovú cestu v centre takmer šesťmiliónového mesta stádo byvolov. Unavené telá pýtajú svoju daň, no my sa zas a znovu oddávame holdovaniu domácej kuchyni, ktorá je jednou z mnohých vecí, ktorými sa nedá nikdy do sýtosti nabažiť. Neskoro večer nás ešte prepadáva náš spolupútnik Alex, s ktorým sme strávili tri báječné dni na ceste z iránskych hraníc do Multanu. Svet je príliš malý na to, aby ste nestretli známeho trebárs v centrálnom Pakistane. Ráno sa zobúdzame pomerne skoro, nakoľko chceme ešte našou prítomnosťou poctiť aj Šalimarské záhrady. Dávame si rannú sprchu, k tečúcej vode sa znovu dostaneme až po takmer troch dňoch putovania do Kvéty, platíme hoteliérovi stanovenú čiastku a sa úsmevom sa s ním lúčime. Tento výraz nám na tváre nabieha už akosi automaticky, vlastne väčšina ľudí sa na seba v Pakistane navzájom usmieva. Človeku je hneď veselšie a s mentalitou a stereotypmi nás, Európanov, sa to nedá zrovnávať. Ako znie odpoveď z jedného môjho veľmi obľúbeného filmu, „to není stejné hřiště, to není ani stejná liga, to není dokonce ani stejný sport“. Lahore sa pomaly zobúdza do rušného rána a my sme svedkami nevídaných obrazov, keď sa v priebehu zopár okamihov z tichých a poloprázdnych ulíc stáva nekonečný prúd ľudí cestujúcich vo svojich cestných koráboch. Po štvrťhodinovom putovaní prichádzame k vysokému múru, ktorý nás necháva tušiť, čo sa za ním nachádza. O kúsok viac k pravde sme po suchom skonštatovaní rikšistu, že sme dosiahli žiadaný cieľ. Pri pohľade na vystavenú tabuľu s cenníkom vstupného si pretierame oči, akoby sme stále ešte neverili našim očiam. Stojí tam – Foreigners: 200 rupees. Napokon zjednáme pri bráne cenu na 5 USD za oboch. Ocitáme sa v skutočnej oáze ticha, aj keď Pakistanci sa nezaprú a na trávniku nachádzame množstvo odpadkov, ktoré sú vítanou potravou pre miestne hlodavce, hlavne veverice. Vychutnávame si zopár okamihov, predierame sa jednou terasou za druhou a pre domácich charakteristickým spôsobom si užívame rannú pohodu. Napokon nás čaká ešte posledný presun na stanicu, pozorovanie organizovaného chaosu pri príchode a označovaní vlakovej súpravy, k čomu používajú zamestnanci železníc obyčajnú kriedu a spoznávanie veľmi milých spolucestovateľov. Pandžáb sa s nami lúči s príchodom noci.
