Pakistan: Z Kvéty do Multanu (2. časť)

Kvéta je jediným veľkomestom v púštnej provincii Balúčistan, ktorá zaberá približne 60% územia Pakistanu. Napriek tomu tu žije len niečo viac ako 10 miliónov obyvateľov, vo zvyšných provinciách je to v súčasnosti asi 150 miliónov. Viac ako týmto faktom je však Balúčistan úchvatný svojou etnickou a národnostnou rozmanitosťou. Žije tu množstvo rozličných národov a etnických skupín, ktoré dotvárajú nádherný kolorit tejto chudobnej provincie. Už len samotná návšteva miestneho bazaru nám nezmazateľne vryla do pamäte obrazy ľudí, ich tvárí a charakteristickej vlastnosti, miestnej pohostinnosti. Neprešli sme snáď desať metrov, aby sme nedostali pozvanie na čaj. My však chceme pokračovať v našom poznávaní a tak po noci, strávenej v miestom hoteli za neuveriteľných 34 korún na hlavu, sme sa rozhodli cestovať do srdca Pakistanu, provincie Pandžáb, vlakom. Lôžka v 2. triede a miesta v 1. triede je nutné rezervovať s predstihom niekoľkých dní, takže sme nemali na výber. Aspoň že existuje aký taký rezervačný systém, inak by sme nasledujúcich 20 hodín vo vlaku strávili sedením v uličke preplneného vozňa. Takto si sadáme v 2. triede oproti domácim, z ktorých jeden sa podobá na bratranca samotného bin Ládina. Vychutnávame si prvé kilometre jazdy, cez okná bez sklenených výplní sa na nás valí jedna vlna piesku za druhou a ja pomaly ale isto objavujem výhody domáceho oblečenia. Všetko mi dochádza až v noci, keď sa riadne ochladí a ja nestíham vyťahovať jeden sveter za druhým. Do toho všetkého nám nad hlavou víri prašný vzduch niekoľko ventilátorov aj napriek tomu, že sa ochladilo o niekoľko desiatok stupňov. Okolo jedenástej hodiny večer prichádzame asi 300-kilometrovou zachádzkou, pretože túto trať tak podľa slov Pakistancov jednoducho Angličania postavili, k dvojmestu Sukkur – Rohrí, ktoré sa nachádzajú v provincii Sindh a na najjužnejšom mieste našej trasy prekračujeme po prvýkrát mohutný Indus. Tento fakt signalizuje, že sme sa rozhodli tentokrát vynechať návštevu Mohendžodára, najväčšej archeologickej perly krajiny. Na ďalších niekoľko hodín sa pokúšame zaspať v rozličných krkolomných pozíciách a pri nepohodlných operadlách z dreva sa nám to darí so striedavými úspechmi. Nadránom s vypätím posledných psychických a fyzických síl očakávam príchod do Multanu. Je krátko po štvrtej hodine ráno a my konečne utrmácaní vystupujeme z vlaku a hľadáme s pomocou miestneho rikšistu najbližší hotel. Vidina akéhokoľvek miesta, kde by sme mohli svoje utrmácané telá vystrieť do vodorovnej polohy, nás ženie z jedného preplneného hotela do druhého. V každom z nich nás víta po zuby vyzbrojený vojak. „Kvôli bezpečnosti hostí“, zisťujeme z úst hoteliérov. Napokon pri treťom pokuse sa na nás usmeje šťastie a my obetujeme nenormálny kopec peňazí, v prepočte asi 250 korún, za vcelku luxusné izby v hoteli Šalimar. Krátko na to unavení, ale spokojní, usíname na ďalších zopár hodín. Ešte ani netušíme, ako veľkolepo nás Multan privíta v nasledujúcich hodinách. Po niekoľkohodinovom regeneračnom spánku sa budíme krátko po obede a zvlažujeme naše telá dávkou vody zo sprchy a hrdlá jedinou hmatateľnou spomienkou na asi 7000 kilometrov vzdialený domov, domácou slivovicou. Takto osviežení na tele i na duši vyrážame do ulíc Multanu. Berieme si prvú rikšu, ktorá nás cez obrovský, pestrofarebný, vôňami presýtený trh priváža na vyvýšené miesto, kde kedysi stála britská pevnosť a my monumentálnou bránou vstpujeme do samotného srdca mesta. Všetkými zmyslami sa snažíme absorbovať tú nádhernú, exotickú atmosféru. Ako prvý zamestnávame zrak, pred nami sa v plnej kráse obnažujú dve miestne svätyne, mauzóleá vyznamných svätcov, ktorým mesto i región vďačí za islam. Opäť raz nám história ukazuje cestu nenásilného výberu, kedy svätci svojim mystickým životom získali obyčajných ľudí pre vieru v Boha. Aspoň sčasti začínam chápať silu okultizmu, ktorú v sebe nosí súfizmus, mystická odnož islamu. Ako ďalší začínam zapájať sluch, na uliciach a pri vstupoch do chrámov posedávajú lokálni hudobníci a za milodar vám venujú jeden z chválospevov za doprovodu tradičných hudbných nástrojov, z ktorých najobľúbenejšou je akási harmonika. Stávame sa dokonca aj svedkami púte veriacich, ktorí pochodujú z chrámu do chrámu za sprievodu bubnov a slávnostých spevov. Vo vnútri chrámov sa po prvýkrát stretávame s akousi zmesou islamskej a hinduistickej kultúry, keď veriaci v chráme zapaľujú vonné tyčinky. To už dlhšiu dobu vnímam atmosféru aj čuchom. Po výdatnom obede tvorenom vynikajúcou ryžou a falafelom, kedy sme otestovali aj náš ďalší zmysel, chuť, ešte vykonávame návštevu miestnej madrasy, náboženskej školy, kde sa mladí muži učia výkladu koránu. Najbližšie chvíle trávime v družnom rozhovore s ich učiteľom, veľmi vzdelaným mužom s veľkým rozhľadom a vedomosťami, ktoré by zaskočili ktoréhokoľvek nepripraveného Európana. Zlatým klincom hrania našich zmyslov je na islamské pomery netradičné vystúpenie súfických tancov v hlavnej úlohe s mladými dievčatami. Tejto šou venuje samozrejme náležitú pozornosť predovšetkým mužská časť populácie. Naplnení dojmami sa len ťažko odhodlávame k ďalšiemu logickému kroku našej púte a večer opúšťame toto malebné, atmosferické a čarovné mesto a púšťame sa v ústrety ďalšiemu dobrodružstvu. Smer Rawalpindí a potom už konečne hory a trochu viac oddychu pre naše utrmácané telá.