V osídlach islamského fundamentalizmu
Fundamentalizmus – termín pôvodne označujúci v rámci protestantizmu v USA prúd, ktorý zdôrazňoval doslovnú interpretáciu Biblie ako zásadného fundamentu v živote každého kresťana. Neskôr sa stal označením veriacich, usilujúcich sa stavať budúcnosť ako kópiu minulosti, s odporom k akejkoľvek moderne. Označenie islamský fundamentalizmus vzniklo mechanickým prenesením definície zrodenej v euro-americkom prostredí do kontextu arabsko-islamského sveta, a preto je potrebné používať ho uvážlivo. Bulvárne ladené médiá v rôznych kútoch sveta často neodôvodnene mylne (zriedkavo i zámerne) nálepkujú týmto spojením všetkých moslimov. Radikálni predstavitelia islamu sa v arabčine nazývajú usúlíjún, islámíjún alebo salafíjún. Zároveň však nie všetci radikálni moslimovia označenie islamský fundamentalizmus odsudzujú, pretože pre mnohých z nich sú obavy Západu dôkazom jednoty islamskej obce a súčasťou triumfalistického diskurzu o islame ako výraznej sile na medzinárodnej scéne [1].
Už zo samotnej definície či už z pohľadu lingvistiky, sociológie alebo politológie je zrejmé, že slovo fundamentalizmus nie je nijakým spôsobom naviazané na islam ako náboženstvo či štátnu ideológiu. Tento pojem vznikol dávno predtým aj spätý z mnohými inými spoločenskými javmi. V samom základe vyjadruje negatívny postoj ako odpoveď na rozličné modernizačné tlaky. Snahou fundamentalizmu je priklonenie sa či návrat k tradíciám, náboženským koreňom a v mojom ponímaní je skôr akýmsi „tvrdším“ ekvivalentom konzervativizmu, ktorého svedkami sme aj my v slovenskej politickej aréne v podaní KDH. Týmto malým exkurzom som chcel poukázať, že pojem v mnohých smeroch obostretý hmlou nevedomostí a predsudkov, nám nie je až taký cudzí, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať. Chcel by som poznamenať, že samotná arabčina pojem fundamentalizmu nepozná a výraz usúlija je kalkom odovodeným z európskeho chápania tohto slova (asl – pôvod, základ, množné číslo usúl – základy, korene).
V poslednom období, najmä po útokoch z 11. septembra 2001, sme svedkami nového fenoménu charakterizovaného slovným spojením islamský fundamentalizmus. Z logického hľadiska je to pomerne jednoducho odvôvoditeľné, nakoľko útoky zorganizovala skupina ľudí, ktorá sa názorovo približuje k prúdom islamského fundamentalizmu z druhej polovice dvadsiateho storočia, kedy sa prvýkrát objavuje na politickej a spoločenskej scéne, nemožno ho však s ním stotožňovať. Pod pojmom islamský fundamentalizmus je potrebné „chápať mnohotvárny ideologický a politický trend v spoločnostiach islamských krajín, ktorého navnútornejšou črtou je prepojiť klasickú islamskú politickú teóriu a jej súčasné interpretácie s viacmenej spontánne vyjadrenou tendenciou k opozičnej politickej činnosti a „nekonformnému“ spôsobu chovania“. [2] Čo tým chcem naznačiť? V klasickom politologickom ponímaní treba veľmi striktne od seba rozlišovať islamský fundamentalizmus a terorizmus. Často však médiá túto hranicu medzi úplne rozdielnymi pojmami mažú a potierajú. Nemôžem posudzovať, či je konanie médií úmyselné, alebo sa jedná o neinformovanosť až nevedomosť novinára v kombinácií so subjektívnym pohľadom na danú problematiku prepleteným často v našich podmienkach xenofóbiou, to všetko naviac spojené s laxnou toleranciou tohto stavu zo strany šéfredaktora či vydavateľstva, čo však na druhej strane vedie k neprofesionálnemu postoju, ktorý v konečnom dôsledku vrhá na médium negatívny tieň.
Častokrát je táto myšlienka konfrontovaná v praxi pri bojových operáciách spojeneckých vojsk USA pri inváziách do Afganistanu či Iraku na jednej strane a ruskej armády v Čečensku či iných centrách nepokojov, ktoré geograficky aj politicky, či sociálnym zaradením patria do regiónu Stredného Východu. Zatiaľ čo podľa „prozápadných“ médií spojenci vždy bojujú proti teroristickým bunkám či celým organizáciám tohto rázu, ruská armáda je podľa tých istých médií konfrontovaná s povstaleckými skupinami. Pokrytectvo? Úmysel? Nie je mojím úmyslom vyvodzovať súdy o myšlienkových pochodoch autorov jednotlivých mediálnych obsahov pri ich kreácií, avšak ako budúci žurnalista mám právo domáhať sa objektívnosti a vyváženosti informácií prinášaných masovo-komunikačnými prostriedkami.
A ak som sa už dotkol xenofóbie, rád by som sa pri tomto fenoméne ešte na chvíľu pristavil. Ako Miloš Mendel, jeden z popredných českých orientalistov definuje, „xenofóbia je pojem z oblasti sociálnej psychológie a vyjadruje masovo pociťovaný ostych, prezieravosť až nenávisť voči čomukoľvek alebo komukoľvek cudziemu“ [3]. Netvárme sa, že sa nás to netýka. Nás Európanov vo vzťahu k členstvu islamského Turecka v EÚ, nás Slovákov vo vzťahu k liberálnym hodnotám postaveným na slobode jednotlivca a rešpekte väčšiny. Určitým spôsobom je tento stav zapríčinený mnohými aspektami, ktoré priamo či nepriamo pôsobia na sociologickú patológiu jednotlivca, i na jeho začleňovanie sa do sociálneho priestoru spoločnosti. Je podmienený návykmi, výchovou, vzdelaním, tradíciami, historickým vývojom. Je podmienený mediálnymi obsahmi. Veď koľkým z nás zkrsne v hlave pri myšlienke na moslima obraz mladíka s bombou pripásanou na vlastnom tele, ktorý sa v mene Alláha vrhá smrti do náručia v snahe vziať na onen svet pokiaľ možno čo najviac nevercov? A väčšine z nás to stačí. Svojim postavením je predovšetkým televízia ako vedúce médium predurčené na osvetu. A zatiaľ sú nám predkladané obrazy hŕstok fanatikov páliacich americkú či izraelskú zástavu, umelo skresľované zábery z demonštácií bez relevantného komentára. Jedinou úlohou dnešných médií v našich podmienkach a našom priestore je xenofóbiu nie vytláčať na okraj spoločnosti, ale pomocou „antiislamskej“ propagandy šíriť neopodstatnený strach, obavy a nenávisť. Avšak po páde železnej opony nijakým spôsobom nezaostávala ani tlačená žurnalistika, ktorá zo dňa na deň stratila triedneho nepriateľa. V ďalšom vývoji sa však zaslúžila vďaka tejto absencii o vykreslenie nového typu spoločenského strašiaka, ktorým je práve fanatický moslim, arabský terorista. Zase a znovu sme svedkami pohŕdania faktami a ich následného prekrucovania. V záujme koho?
[1] Kropáček, L. Islamský fundamentalizmus. 1996. Vyšehrad, Praha.
[2] Mendel, M. Islamská výzva. 1994. Atlantis, Brno.
[3] Mendel, M. Islamská výzva. 1994. Atlantis, Brno.
