Dobrý deň, občas si prečítam vaše članky na blog.sme.sk, vlastne som na ne narazil len nedávno a dosť ma fascinovali. Už predtým som vás videl v diskusnej relácii pod lampou. Dnes som mal nejakú náladu a v hlave mi náhle vyvrel prúd zaujímavých mýšlienok o mojich skúsenostiach s konzumáciou THC, tak som sa ho pokúsil zachytiť. Napadlo ma totiž , že by mohlo byť pre niekoho zaujímavé oboznámiť sa s týmito mojimi skúsenosťami. Snáď vás neodradí ten začiatok. Ak sa vám to bude páčiť a bude vám to pripadať vhodné, mohli by ste ho uverejniť niekde na drogy.blog.sme.sk.
S pozdravom Martin
Keď vtiahnem do seba ten dym, stávam sa novým človekom, ktorí sa smeje
nad tým z ktorého sa zrodil, zrazu si uvedomujem, že všetko čo som pred týmto okamihom
robil, boli hlúposti, nezmysli, zbytočnosti, strata času, nežitie.
Keď vtiahnem do seba ten dym, zrazu všetko má zmysel, nič nie je pre moju myseľ
nemožné, nič nie je nedosiahnuteľné. Moja myseľ sa túla všakovakými smermi, hľadá odpovede na obdivuhodné otázky a nachádza ich, kochá sa nimi, nadchýňa sa, ale keď nadšenie oslabne, púšťa sa iným smerom a nutne zabúda na úžasnosť tej myšlienky, ktorá nemôže pretrvať, lebo je tak veľká, nemožno ju sprostredkovať inému človeku, patrí iba vám, je to harmónia aktivovaných neurónov vo vašom mozgu, tak velkolepá, že popísať ju slovami, by bolo ako snažiť sa zahrať symfóniu hudobného veľmajstra jediným nástrojom, chceli by ste ju prežívať navždy, ale vaša myseľ sa odkláňa iným smerom, či už vyrušená zmyslami, alebo túžbou prehľadať nové zákutia a v tejto úžasnej jazde zákutiami neurónových sieti, uvedomovaní si vytvorených asociácií, v žasnutí a fascinácii, ktoré pomali slabnú, sa vraciam späť, až si uvedomím , že som tam, kde som bol predtým. A toto je údel človeka, ktorý hľadá chvíľkové potešenie mysle, sprostredkované molekulou THC, tento kontrast medzi dvomi stavmi mysle ho ničí, práve toto uvedomenie si slabosti, ktoré vypliva z poznania vyššej múdrosti a nemožnosti jej udržania, je to najhoršie, čo sprevádza takéhoto človeka. Lepšie je nepoznať tento stav, ako ho nachvíľu poznať, stratiť ho a potom za ním trúchliť, ľutovať sa, podcenovať sa. Tieto radosti si človek nemôže privádzať navždy. Raz príde deň, keď jeho mozog už tak navyknutý na toto umelé povzbudzovadlo, zabudne na svoje staré mechanizmy, staré spojenia, ktoré slúžili na aktiváciu centier produkujúcich neurotransmitery ochabnú, lebo je tu možnosť umelej, ale dosť efektívnej možnosti aktivácie týchto centier. Z akéhosi mne zatiaľ neznámeho dôvodu však toto umelé povzbudzovadlo prestáva fungovať. Viete si asi predstaviť v akej situácii sa ocitne takýto človek.
Je nutený začať odznova budovať tieto staré mechanizmy a verte mi nie je to jednoduché. Preto sa mnohým ľuďom s takouto skúsenosťou dlhodobej konzumácie stáva, že duševne umierajú.
Toto je spätný pohľad nato, čo som prežíval v určitom období svojho života. Napísal som to v snahe čo najvernejšie zachytiť dôvody, motivácie môjho konania, pre ľudí, ktorí takúto skúsenosť nemali a vo viere, že sa snáď niekto z mojich skúseností poučí a bude mu to k úžitku.
Nedávno som napísal článok Prečo začne mysliaci človek onanovať. Doteraz si ho prečítalo 2349 ľudí. Píšem tam vlastne o tom istom probléme, ktorý tu opisuje ten anonym z e-mailu.
Čo už na to povedať?!
Také isté orgazmy, za ktorými sa pachtil autor, poskytuje aj život. Aby sme ich mohli zažívať, tak sa musíme o ne pričiniť a tým sa dostávame na vyššiu úroveň. Prinášame tým i prospech pre ostatných.
Pri tej mariške to prebieha tak, ako to opisuje ten chlapec. Nemusíme sa však o nič pričiniť, lebo to nie sú prirodzené orgazmy, to iba duševne onanujeme. Lenže po čase už orgazmus z onanovania nemáme a nedokážeme ho mať ani prirodzeným spôsobom.
Aj normálny sexuálny orgazmus je veľmi krásny pocit a tiež si ho môžeme nahrádzať onanovaním, no ak ho niekto povýši na hlavný zmysel života a neustále si ho chce privodzovať, tak dopadne ako pri mariške.
A teraz nás (autora i mňa) kameňujte!
