O problémoch mladých, ich rodín a hlavne o nebezpečenstve závislostí. Tiež o tom, ako predchádzať životným katastrofám, prípadne ako ich úspešne riešiť.Prvý kolektívny blog na SME.Tento blog budú svojimi článkami zaplňovať rôzni autori, ktorí sa dostali do problémov s drogami, alebo majú k tomuto problému čo povedať. ZÁZEMIE - úžasné združenie, kde som podpredseda Zoznam autorových rubrík: Články našich detí, Články rodičov našich detí, Články príbuzných našich detí, Denníky, Všeobecné, Raperus anonymus narcoticus, Dobrá víla Zuzka, JÚLIA FUČÍKOVÁ
Dvadsaťštyri rokov je veľmi dlhé obdobie v živote človeka, ktorý sa cíti nešťastný. Jedna taká dušička, čo bola veľmi nešťastná sa mi ozvala, lebo hľadala svet, bez ktorého len hladovala a chradla. Teraz, po štyroch rokoch mi zase poslala správu. Teraz už inú:
Už to budú tri roky, čo sme pokrstili knihu Tatiany Melasovej Tovar. Vedel som, že jej knižka vyvolá veľký ohlas medzi čitateľmi, no predsa som neočakával, že až taký veľký. Kniha sa stále predáva a aj mne chodia stále správy na jej e-mailovú adresu, ktorú na jej žiadosť obhospodarujem. Nechcela zatiaľ sama komunikovať s čitateľmi a ja som akceptoval jej dôvody. Nechcel som, aby ju to vystavovalo zbytočným tlakom, lebo „sláva“ už zložila na kolená dosť ľudí.
Keď ho k nám rodičia zo stredného Slovenska viezli bol síce už krotký, no rozhodnutý nič nehovoriť a na nič nepristúpiť. Predtým, na prvej návšteve, tu boli rodičia sami a dobrých sedem hodín sme búrlivo debatovali. Že vraj s ich jediným synom si nevedia rady a aj keď mu jeho tatko zo zúfalstva strelil facku, až preletel cez dve izby, nepomohlo to. Tatko je ako baník, taký, že každý pred ním musí mať rešpekt, no ich synáčik sa ani po tej výchovnej facke neumravnil. Dlho mi trvalo, než som im vysvetlil, že to celé funguje inak. Oni by mali byť v pohode, aby dokázali synovi pomôcť a ten ich chlapec by mal plakať, lebo je vo vážnych problémoch. Nakoniec uznali moje argumenty a synáčik zázračne zmäkol, keď nasadili moju taktiku. Dnes mi napísal ako to s ním teraz je:
Mali sme sučku – vlčiačku, ktorá vlastne ani nebola naša, len sme ju mali „povarovať než sa veci nejako vyriešia“, no trvalo to niekoľko rokov. Bola nádherná, krásne rastená a mala taký rodokmeň, že som pri nej mal silné komplexy. Vyradili ju z policajnej školy, lebo nezvládla drezúru. Bála sa aj sama seba. Hovoril som vtedy, že ju zlomili. Chvost nosila stále stiahnutý a na každý prudší pohyb reagovala útekom. Na Silvestra som s ňou bol zalezený v kotolni a ona bola schúlená v kúte, celá sa triasla a ja som ju upokojoval a hladkal. Trvalo to dlho, kým nám začala veriť , no raz k nám preskočil susedov poľovnícky pes, čo mal špeciálny výcvik a mal ísť najprv na výstavu a potom na predaj do Nemecka.
Včera večer sme sa konečne dočkali krstu knihy Tovar od Tatiany Melasovej. Som presvedčený, že každý, kto tam prišiel, bol spokojný. Najviac samozrejme Táňa, lebo napísanie knihy rovno na „liečení“ sa len tak ľahko niekomu nepodarí. Táňa je už druhé naše dievča, ktoré u nás napísalo knihu. Prvá bola Daniela Vávrová, ktorá napísala knihu Sen môjho života. Napísala ju ešte v roku 1996 a vydali sme ju o dva roky neskôr. Bola to iná kniha, ktorá bola poskladaná z fragmentov, ktoré si zapísala počas svojho drogovania.
Kým mi neprišiel jeden anjelsky e-mail, vôbec som netušil, že existuje Boris Lettrich, či skupina AYA. Anjelsky preto, lebo bol taký úprimný, nevinne – spontánny, preto som hneď vedel že ho písal anjel s čistou dušou. Po prvej správe nasledovali ďalšie a tak vznikol článok ktorý vysvetlí všetky podrobnosti.
Melisa dopísala svoju knihu z ktorej ste si mohli prečítať ukážky v niekoľkých článkoch na tomto blogu pod názvom „Smutný raj“. Prišlo mi veľa e-mailov so žiadosťou o pokračovanie. Zatiaľ sa čitatelia nedočkajú ďalších častí, no až upraceme surové texty, ktoré boli písané jedným dychom bez odstavcov a s chybami, tak dúfam, že v krátkom čase sa tú knihu podarí vydať. Navrhol som Melise, nech začne písať na vlastnom blogu. Veľmi som ju zaskočil, lebo ona svoje písanie považovala zatiaľ iba za očistu vlastnej duše. Momentálne si užíva stav bez drog, v ktorý už nedúfala. Po dvanástich rokoch tvrdého drogovania, prostitúcie a asociálneho života sa cíti možno ako v raji, aj keď si uvedomuje, že nič nemá vyhraté.
Keď k nám prišla Melisa prvý krát, veľmi sa na ľudskú bytosť nepodobala výzorom, ani správaním. Ničili ju neskutočné telesné bolesti a o duševných stavoch je škoda hovoriť. Mala u nás krízovať na sucho. To je pre narkomana najstrašnejšia nočná mora. Nemohol som ju dať „hore“ medzi ostatné baby. lebo by som si zlikvidoval aj tie. Tak sme trávili spolu vo ,vzdychárni“ v suteréne tri týždne. Každé dve hodiny som ju kúpal v horúcej bylinkovej vode, masíroval, hladkal, utešoval, povzbudzoval a pichal jej akupunktúru. Stále mi však iba rozprávala, že v Španielsku, kde robila kurvu ju museli vykrízovať v umelom spánku.
Toto je zatiaľ posledná časť Melisinho rozprávania. Dohromady aj s obdobím „pred Španielskom“ opisuje štyri mesiace jej drogových zážitkov. Dohromady však celý jej príbeh trval skoro dvanásť rokov, až po príchod k nám. Tu sa dúfam začne ešte oveľa dlhší príbeh, no už nie taký drsný. Melisa práve dokončieva záverečný článok tejto série a ešte dnes sa Vám pokúsi objasniť jej pohnútky, prečo sa rozhodla svoje zážitky zverejniť.
Moje decká to majú poriadne popletené. Často mi rozprávajú pozitívne o ľuďoch, ktorých by som ja bez váhania a výčitiek poslal na druhý svet. Napríklad mi jedno dievča rozprávalo, aká super baba je jedna dílerka, ku ktorej si chodili kupovať heroín. Bola to staršia žena tmavšej pleti a tá im vždy dohovárala, že prečo sa lepšie neoblečú, veď prechladnú. Ešte im aj uvarila čaj, samaritánka! Takto Melisa stretla Mileho, ktorý pre ňu zosobňoval vidinu oslobodenia.
Tu je bezpredmetný akýkoľvek môj komentár. Možno iba poznámka, že Božie mlyny melú naozaj pomaly, až sa zdá, že sú zbytočné. Toto je už piata a možno posledná časť.
V tejto štvrtej časti sa Melisa už ocitla v strede diania. Po dlhej a nebezpečnej ceste cez niekoľko krajín, bez pasu, v heroínovej kríze, nevyspatá a unavená, hladná, po krátkej prestávke nastúpila do „práce“. Do bordelu na pľac. Keby to bol aspoň normálny bodrel! Ona to nazvala vyhladzovacím táborom.
V tretej časti preskočíme niekoľko rokov a z Melisy sa stane naozaj dospelá osemnásť ročná slečna. Už tri roky fetuje a už o tom vedia konečne aj rodičia. Tesne po osemnástich narodeninách sa rozhodla, že spolu s Ľxxx odídu do Španielska robiť prostitútky. Keď som sa jej pýtal prečo sa tak rozhodla, povedala mi, že sa cítila z toho fetovania strašne unavená. Jej dílera Čxxxx zatvorili a bolo čoraz ťažšie získať peniaze na fet. Dovtedy nikdy nemusela získavať peniaze sexom, no jej kamoška už mala skúsenosti s takými vecami z Rakúska. Tak sa zase pridala na jej stranu. Vlastne to bolo ich spoločné rozhodnutie. Mali jedného „kamaráta“, čo im to mal sprostredkovať. Neskoršie vysvitlo, že ich predal ako ovce.
Včera som uverejnil prvú časť príbehu Melisy. Je u nás tri mesiace, čo je jej osobný rekord. Predtým počas dvanásťročnej feťáckej éry najdlhšie vydržala na liečení mesiac v Pezinku. Niekoľko krát ju detoxikovali v Španielsku v umelom spánku, raz ochrnula asi na tri týždne po predávkovaní a raz sa predávkovala tak, že mala opuch mozgu. Navŕtali jej dieru do hlavy a vypustili tekutinu, v ktorej pláva mozog. Potom jej ochladzovali hlavu, aby sa opuch nezväčšoval. Prežila to, len zostala niekoľko mesiacov na kolieskovom kresle. Keď sa jej stav zlepšil, išla fetovať znovu. Tento príbeh je ešte z jej feťáckych začiatkov, keď mala pätnásť rokov a skončila základnú školu. V tejto časti išla na dovolenku s mamou a po návrate hneď k dílerovi.
Melisa začala fetovať cez prázdniny po základnej škole. Dovtedy bola celkom poriadne dievča, aj keď vyvádzala všelijaké kúsky, ako to v takom veku býva. Nikdy však neprekročila hranice, ktoré oddeľujú „živé“ deti od grázlikov. Počas tých prázdnin si však našla dve kamarátky, už známe firmy, ktoré boli od nej oveľa staršie. Tie ju prijali za seberovnú a problém bol na svete. Mala skoro pätnásť rokov, vo vrecku občiansky a bola na vrchole inteligencie, teda v puberte.
Pred meiacom som písala o trochu komplikovanej ceste sem k Vladovi, do Budmeríc. Zajtra končí ôsmy týždeň, ktorý trávim v tejto rodine. Po zverejnení mojej nelichotivej spovede som pochopiteľne trochu tŕpla, čo na to moji blízki – teda predovšetkým, moja dcéra. Nielen ja som mala dilemu v tom, či si ho má prečítať aj moja šestnásť ročná dcéra Katka.
Narkomani sú vraj ľudia, čo si takéto označenie (ľudia) ani nezaslúžia. Živoria si svoj život bez morálky, charakteru, sú odporní, obyčajne niečim nakazení a niet v nich ani najmenší náznak citu. Sú odpísaní, už na pohľad zničení a každému, čo si hovorí, že je normálny sa musia hnusiť. Lenže aj honosné a drahé diamanty sa nachádzali najprv v blate a špine, než si ich niekto veľmi „nóbl“ zavesil na krk a pýšil sa nimi. Nie som naivný a nenechám si nahovoriť, že všetko, čo nemá svoj lesk je bezcenné. Možno preto som taký bohatý a veľa ľudí mi závidí, že ma Boh obdaroval toľkou krásou a šťastím, čo mám okolo seba.
Katka k nám cestovala ako dobrý vojak Švejk do Budejovíc. Keď sme sa telefonicky dohodli, že z toho konca sveta, kde býva príde v sobotu k nám, začal som mať na seba nervy, že som s tým súhlasil. Bál som sa. O ňu, osobu, ktorú som nikdy v živote nevidel, poznal som ju len z krátkeho telefonického rozhovoru a vedel som o nej len to, čo mi do telefónu povedala. Je alkoholička, má 35 rokov a je skrachovaná existencia. Nakoniec sa moje obavy potvrdili a ona neprišla.
Nielen deti, aj rodičia sú obeťami drog. Niekedy dokonca ešte väčšími ako ich deti, čo fyzicky drogy berú. Príbehy tých matiek sú niekedy naozaj veľmi akčné. Je ťažké ľúbiť svojho potomka, keď sa v ich byte stretnú tri mafie a prídu vymáhať peniaze, čo si od nich napožičiaval syn na drogy ako sa to stalo v inom príbehu. Alebo keď sa od svojej dcéry nakazíte hepatitídou, lebo si oholila nohy maminou žiletkou a táto choroba v matkinom veku je ťažko liečiteľná a po pár rokoch smrteľná. Pokračovanie príbehu tejto matky mi dnes ráno prišlo e-mailom. Od napísania prvého článku ubehol mesiac. Tá mama počas tejto krátkej doby prišla o všetko a zostala z nej len zničená chuderka. Teraz je asi rad na mne, aby som situáciu vyriešil. Tak sa asi stane, že jedna mama sa ocitne „na liečení“ u nás namiesto svojho syna a bude sa učiť, ako naďalej milovať svojho najblížnejšieho napriek tomu, že už nastavila aj druhé líce a padli ďalšie facky.
O mamách sa hovorí, že ak už naozaj nevládzu, ešte stále sa na nich dá orať. Lenže aj mamy majú svoj limit, svoje krajné hranice. Táto mama, čo mi dnes poslala svoj článok na uverejnenie je v situácii, keď na ňu prišla krízová reakcia. Stáve sa to skoro každej. Po rokoch strachu, stresu a zúfalstva zrazu urobím s ich ratolesťou krátky proces a nazvem všetky veci pravými menami. Svinstvo je zrazu svinstvo. Láska zrazu prestane byť najušľachtilejším citom, lebo nespĺňa najzákladnejšie kritérium. Nie je obojstranná. Prestáva byť láskou a stane sa napríklad aj nástorjom záhuby vlastného syna. Ale nach to radšej prerozpráva tá mama.
