Dobru noc, chcem reagovať a neviem ako. Chcem vypovedať, čo ste práve vo mne spustli, ako ste otvorili Pandorinu skrinku, ktorú som zakopala, nechala zapadnúť prachom, mysliac si, že som odpustila, že mi bolo odpustené, že som si odpustila. Sedím tu nad ňou otvorenou, tíško plačem, nad sebou teraz, nad sebou v tej skrinke, osemročnou.
Vraciam sa zo školy, mam vlastný kľúč a strach, že otec je doma. A ako každý deň, najprv sa pozriem na okno v jeho izbe. Ak je otvorené mám smolu, ak je zatvorené mám nadej. Druha šanca nastáva ak sa pozriem cez kľúčovú dierku. Ak v nej kľúč nie je, mám vyhrané. Bude to popoludnie bez výčitiek, psychického teroru a dunivých faciek.
Je tu aj iná možnosť a to, že popoludnie strávim na medziposchodí, ukrývajúc sa pred susedmi, aby ma neľutovali, že som vymknutá, lebo otec opäť niečo oslavoval a na zvonenie ani búchanie nereaguje. A tak čakám mamu, a každou minútou ktorú mešká, mam väčšiu úzkosť, že niečo sa jej stalo, že nepríde, že zomrela. Tečú mi slzy, a ako aj dnes, snažím sa tlmiť zvuk plaču, aby ma nikto nepočul.
Je to len úlomok toho, čo dieťa prežíva, keď rodič pije. Tá nekonečná hanba pred ostatnými deťmi, keď vy klamete kvôli otcovi, vymýšľate si príbehy o oslavách, ktoré sa nekonali. Keď vám rodič klame a vy už mate toľko rozumu, aby ste mu neverili, nič a už nikdy. Vtedy nastáva zlom. Ak ste ho aj niekedy ľúbili, začínate ho nenávidieť. Je to postupný prechod, bije sa to vo vás a neviete na čom ste. Ale jedného dňa v tom máte jasno. Už nechcete viac klamať, sebe ani druhým. Váš otec je alkoholik, a to na dôvažok veľmi agresívny. A tak začnete mamu prosiť, aby sa rozviedla.
Mala som dvanásť, keď som prišla z pionierskeho tábora, tak rovno na novú adresu, adresu bez otca. Nekonečne sa mi uľavilo, začalo moje šťastné detstvo. Stala sa zo mňa jednotkárka, skončila som vysokú. Mamu nekonečne ľúbim, hovorím jej to každý deň, ako aj to aké nekonečné šťastie mám, že ju mám. Napriek tomu tu dnes plačem. Johan má nádej, ja už nie.
Otec zomrel, keď som mala čerstvých osemnásť. Naposledy som s ním hovorila po telefóne, keď som mala šestnásť. Bolo to po tom, čo som ho prišla navštíviť, ale som sa nedozvonila. O dva dni mi volal, vynadal mi veľmi sprosto, vulgárne, plakal.
Bolo to posledný krát za jeho života, čo som kvôli nemu plakala. Potom som nebola toho schopná ani na pohrebe. Neplakala som dlho, niekoľko rokov. Jedného dna to na mňa počkalo. Tá nekonečna ľútosť, že nemám otca, na ktorého by som spomínala s láskou. Nemám pekné spomienky, nepamätám si obdobie, keď nepil. A hlavne nemám šancu mu dať druhú šancu. Odpustiť mu, odpustiť sebe, že som to s ním vzdala, že som sa s nim nerozlúčila.
Prečo to píšem? Kvôli Jozefíne a Johanovi. Pomôžte im, aby mali všetci spolu druhú šancu. Šancu na krajšie spomienky.
Dobru noc L.
Keď deti prosia rodiča, aby ich ľúbil a aby oni smeli ľúbiť jeho, tak aj skala by pukla. No opitý mozog sa iba otrasie. Tak vznikajú traumy na celý život a ľudia, ktorým bolo ublížené cítia výčitky, že nedokázali zachrániť si rodiča.
Mamy, stále si myslíte, že treba zostať s opitým grobianom kvôli deťom?
Aj skala by pukla, aj moje choré alkoholické srdce, no v mojej Pandorinej skrinke už nie je miesto na ďalšie slzy.
Autorka mi láskavo dovolila uverejniť jej e-mail v plnom znení. Ďakujem aj v mene čitateľov
