Zuzka je od malička očarená matematikou. Preto aj matematicky myslí a ja sa s ňou musím aj matematicky rozprávať. Všetko musí sedieť a byť dobre vyargumentované. Musí jej to dávať logický zmysel, lebo potom začne rozmýšľať... a zbohom rodina!
Napriek tomu, že je takto matematicky založená, veľa vecí v jej živote žiadny zmysel nedáva. Viem, že často nad veľa vecami rozmýšľa, hľadá súvislosti a snaží sa pochopiť zmysel, no doteraz o tom s nikým nerozprávala. Ja som si vyslúžil tú česť byť jej partnerom, oponentom a zároveň učiteľom. Postupne ma púšťa do zákrut jej mozgových závitov, nech hľadám chodníčky k nevyriešeným problémom.
Čo sa týka tej školy, tak po rozumovej stránke by mohla byť aj riaditeľkou Akadémie vied. Problém je v tom, že nie je isté, či by sa do školy vôbec dokázala dostať, lebo po ceste by ju mohlo zlákať veľmi veľa vecí, ktoré by jej chutili lepšie, ako príjemné pocity z vysokoškolského titulu. Navyše by ani nemusela študovať, lebo spôsob, ako sa dostať k rozkošiam iba pomocou striekačky má už dostatočne naštudované.
Čo oči vidia, to rozum vníma a srdce to potom veľmi bolí.
/Vlado Schwandtner/
Mám 22 rokov a asi tretinu života som si už stihla prefetovať. To je ale to posledné, čo mi na celej veci vadí. Nič, čo sa stalo, neľutujem a ani ľutovať nemienim, lebo už to tak raz je a prečo by som si mala znepríjemňovať život tým, že sa budem považovať za chudáka, ktorému všetci len ubližujú. Teraz, na poslednom liečení, mi človek, ktorý sám seba považuje za sveta skúseného terapeuta oznámil, že som beznádejný prípad a do mesiaca skapem. Milé od neho, ale seriem na jeho názor, pretože ten človek je podľa mňa ešte horšie na tom ako ja.
Bola som už psychicky na dne, keď som odtiaľ odchádzala a myslela som si, že ak sa mi z toho stavu podarí dostať, bude to asi zázrak. A keďže na zázraky ani omylom už dávno neverím, zdalo sa mi to dosť nemožné.
Je to fakt divné a pre mňa samú nepochopiteľné, ale ten zázrak sa predsa len stal a mám taký pocit, že sa budú diať aj ďalšie. Celé je to o prístupe k problému a o hľadaní riešenia. Vlado stavia na to najjednoduchšie riešenie. Nie je problém prestať fetovať, problémom je nájsť si dôvod, prečo s tým znovu nezačať. Keď narkoman prestane a začne sa na všetko pozerať s čistou hlavou, veľmi ľahko sa môže stať, že príde na to, že to vôbec nie je to, čo čakal. Je síce čistý, nie je zviazaný nejakými krízami, fyzickými ani psychickými, môže si nájsť prácu, ktorá sa mu páči, môže robiť všetko, všetky možnosti sú otvorené, rodina je spokojná, okolie nadšené. Keď si to racionálne porovná s predošlým životom /krízy, stresy, beznádej, basa, bitky, ten neustály kolobeh/, mal by byť vlastne viac než spokojný. Veď po tomto vlastne túžil, tak prečo potom nie je šťastný a neužíva si to, čo sa mu tak krvopotne podarilo dosiahnuť?
A tak sa pýtam, prečo sa k tomu peklu väčšina z nás stále vracia? Veď je to úplne iracionálne, postavené na hlavu. Úmyselne ničiť všetko dobré v živote a vyberať si radšej to zlé. A čo z tohto všetkého vyplýva? Dostať to svinstvo z tela a trochu sa zregenerovať, je len jeden z mnohých krokov, ktorý je potrebné spraviť, aby mohol takýto človek pokračovať v živote tak, aby sa netrápil a žil, ako sa hovorí, naplno. Treba nájsť niečo, čo tú drogu nahradí a niečo, čo zas nahradí ten život okolo nej. O tomto to tu celé je.
Vlado mi neukázal zmysel života, ale ukazuje mi, ako ho nájdem sama. To, že teraz hľadám, je pre mňa obrovský pokrok, pretože som sa vlastne už dávno vzdala a všetko nadobro odpísala. Nebudem vyhlasovať, ako strašne ma začal baviť život a že sa stal zázrak, lebo už vo všetkom vidím nejaký duchaplný význam. Nie je to tak, ale blíži sa to k tomu. V určitých veciach ten význam nikdy neuvidím, lebo to každý asi vie, že v živote je veľa vecí, ktoré sa absolútne nedajú pochopiť, ale predsa ich ľudia robia a zmierili sa s tým, ako to je.
Ja som už raz taká, že keď si o niečom myslím, že je to totálna kravina, tak to nikdy na svete neprijmem. Ale nebudem ničiť seba kvôli tomu, že je niečo nezmysel. Vlado to robí jednoducho tak, že aj z toho nezmyslu dokáže vyťažiť niečo prospešné, a pritom nikomu neublíži a nikoho neobmedzuje. A to je to, čo by sme sa mali my „závisláci“ naučiť. Ako tomu Vlado hovorí, boli sme už v slepých uličkách a videli sme tam niečo, o čom ostatní nemajú ani tušenia. Žije sa s tým ťažko, ale ak sa to naučíme využívať v náš prospech, je všetko vyhrané. O tom to celé je.
Svet sa zmeniť nedá, ale prístup áno.
Múdri ľudia to majú na svete ťažké, aby mohli byť šťastní, musia im veci dávať zmysel. Potrebujú vedieť prečo majú byť vlastne šťastní.
