V tom e-mali bolo toto:
Napisal som taky mensi clanocek z dlhej chvile a z potreby ulavit si....ak este funguje blog mozes ho tam dat - teda ak to budes pokladat za vhodne alebo prinosne. Inak stastne a vesele vianoce vam vsetkym, nech sa darí a nech su vianoce u vas aspon tak zabavne ako ked si spomeniem na ne ja.............. Pozdravuje ludku a vsetkych, cafko Rominko
A tu je už článok, bez akýchkoľvek úprav: Jolana to spraví... Keď mal môj otec asi toľko rokov ako ja, bol aktívnym hudobníkom. Nemám na mysli vzdelaného hudobníka v orchestre, ale dedinského chalana, ktorý hrával na gitare pre ľudí na zábavách a tancovačkách a rád si vypil. Z tohto stavu sa časom prepracoval na zámočníka, neskôr podnikateľa, ba dokonca milionára. Ale alkohol zotrval. A nezostalo to pri občasnom príležitostnom pití, ale prerástlo v riadneho alkoholika. Užili sme si s ním veľa „srandy“ a nakoniec to všetko skončilo na okraji priepasti a prerástlo v roky agónie, keď sme sa ako rodina ocitli v takej situácii, ktorú by ste v mnohých hororoch a thrilleroch márne hľadali. Otec sa pokúsil zabiť moju matku a brata. Nebudem to ďalej rozvádzať, bolo by to nadlho, ale zaujímavým výsledkom bolo aj naďalej nažívanie pod jednou strechou. Otec na liekoch, matka zvreskla aj keď niekto len zabúchal na dvere a emocionálne nestabilný brat. No a ja som bol vždy ticho. Ticho som sa hrával keď otec prišiel domov „pod parou“. Ticho som skladal lego keď sa s mamou hádali. A ticho som čakal na anesteziologicko – resuscitačnom oddelení, kým mi povedia, kto tie jatky u nás vlastne prežil. Ale odrazu som chcel kričať. A smiať sa. A plakať. Smial som sa s marihuanou, kričal s pervitínom a plakal s vodkou. Všade okolo mňa lietali blesky a robil som všetko preto aby som dokázal, že som niekto úplne iný, ako som bol v skutočnosti. A tiež som bol hudobník. Hrával som na gitaru v jednej kapele. Nič prevratné to nebolo, dokonca som to nedopracoval ani na koncert, ale hudba ma bavila. Mal som gitaru – starú čiernu Jolanu – s nálepkou loga The Rolling Stones, na ktorej hrával za mlada môj otec. Keďže už bol milionár, kúpil mi gitaru novú. A nie jednu, ale Jolana s nami stále bola a z času na čas som ju vytiahol. Bola to skrátka taká rodinná relikvia. Ale jedného dňa sa mi opäť zachcelo kričať a keďže pervitín niečo stojí, bolo treba obstarať peniažky. Rodičia mi už v tom čase vôbec neverili, peňaženky boli schované, šperky tiež, jednoducho doma sa už žiadna hotovosť nájsť nedala. Tak som strelil Jolanu. Bola najstaršia, mala najhorší zvuk a načo mi vlastne bola? Výmenou za 2 kubíky pika som sa jej zbavil a potom som mohol týždeň kričať z plných úst. Odvtedy ubehli 3 roky – možno trošku viac – a ja sedím za počítačom a píšem tento článok. Zajtra je štedrý deň, darčeky mám nakúpené- mohol som si ich dovoliť z vlastného vrecka, pretože už dva mesiace pracujem na pozícii fotograf – grafik. Naša rodina je vďaka Vladovi takmer idylická. Všetci skvele vychádzame, nikto sa nikoho nebojí, darí sa nám a navzájom si pomáhame. Ja mám priateľku, skvelú prácu a prvú skúšku v semestri za sebou s hodnotením B. Napriek tomu mi je teraz do plaču. To kvôli Jolane. Viete neskutočne ma mrzí, že som ju predal a nielen preto, že to je rodinná relikvia, ale reprezentuje to, čo mám s otcom spoločné, to čo nás spája, to prečo spolu vychádzame úplne skvele a trávime spolu veľa času odkedy sme dali veci do poriadku. On bol alkoholik, ja feťák. Ona to dotiahol na „psychošku“ a ja duplikovane. Jednoducho úžasné výkvety. A Jolana bola stále s nami a hrala nám do duše. Preto – keďže mám už vlastný príjem – som sa rozhodol, že ju odkúpim naspäť a darujem ju otcovi na Vianoce, budeme si ju môcť zavesiť na stenu a spoločne si poplakať, akí sme boli sprostí a ako nám je teraz spolu dobre. Začal som s tým pred mesiacom, kontaktoval som starého známeho, ktorému som predal Jolanu. Avšak zistil som , že gitaru už predal a časom som sa prepracoval cez ďalších štyroch neznámych ľudí, ktorým Jolana počas tých 3 rokov patrila. Nanešťastie ani tu som nepochodil a tu sa pátranie končí... Gitara je kdesi pri Dunajskej Strede. Nemám meno, bydlisko ani číslo kupca. A už ani prostriedky na pátranie takéhoto rozsahu. Je mi ľúto, že to takto dopadlo, pôvodne som tento článok plánoval s iným koncom a tešil som sa otcov pohľad, keď ju uvidí. Ktovie, možno sa ešte raz dostane do našej rodiny, alebo sa z nej stane artefakt, ktorý bude spájať ľudí a zbližovať otcov a synov.
