Pre tých, ktorí sedia oproti mne v tej mojej pracovni sú tieto veci, krásy života dávno zabudnutým potešením. Všetko je mŕtve, nastala prázdnota!
Drogy sa správajú v ľudskom mozgu, ako mláďatá kukučiek. Kukučka sa totiž neunúva so stavaním hniezda pre svoje potomstvo a ani s jeho výchovou. Svoje vajíčka nakladie do cudzieho hniezda a tým jej rodičovské starosti a povinnosti skončili. Kukučkino vajíčko sa vyliahne prvé a jeho nepraví rodičia ho začnú kŕmiť. Keď sa potom vyliahnu ich skutočné mláďatká, tak malý votrelec ich začne postupne vyhadzovať z hniezda. Nakoniec sa rodičia starajú o nenásytného votrelca, ktorý im zahubil ich vlastné potomstvo.
Takto to funguje i s drogami. Usadia sa v mozgu a postupne ho ovládnu, tak ako kukučka hniezdo. Drogy vyhadzujú z „hniezda postupne všetky mláďatká“. Takto sa postupne stávajú dominantným obyvateľom a pánom v chorom mozgu človeka, ktorý berie drogy a tým tú „kukučku“ vo svojom mozgu posilňuje.
Najprv zahynú menej silné „mláďatká“, teda záujmy, šport, učenie a celá škola, kamarátstva, no po čase i všetky city, láska, rodičia, súrodenci, až zostane iba „kukučka“, ktorá je pánom situácie a má neobmedzenú moc. Vyhádzala z hniezda všetko a všetkých a zostala iba ona. Majiteľ takej kukučky v hlave si ju nekriticky chráni, nikomu nedovolí, aby mu pomohol premôcť ju a vrátiť poudierané a povyhadzované mláďatká naspäť do hniezda na zotavenie.
Nakoniec sa stane, že kukučka zničí sama seba. Dostávala totiž nadmerné množstvá potravy, starostlivosti a z toho prebytku zlenivela, prestala rásť a jej moc slabla. Tak ako drogy, ktoré tiež prestanú fungovať a mozog si tak navykne na ich stále sa zosilujúce účinky, až sa tie účinky stratia.
Hniezdo zostalo prázdne! Rodičia, ktorí to hniezdo založili, aby si v ňom vychovali potomstvo sa stali zbytoční, už sa nemajú o koho starať a nič iné nevedia robiť. Ich existencia stratila opodstatnenie. Nastala prázdnota.
Tak isto sa cíti človek, ktorý všetko zahodil kvôli drogám a ich zázračným účinkom. Drogy stratili svoju moc a bežné, normálne veci, ktoré všetkým ostatným prinášajú radosť zo života, už sú dávno povyhadzované z hniezda. Aj keby ešte existovali, aj tak by boli zbytočné, lebo mozog už nedokáže reagovať ani na to najsilnejšie – na DROGY.
Darmo rodičia v mojej pracovni rozprávajú svojim detičkám, ako ich napriek všetkému ľúbia, darmo sa ich snažia objať a pohladiť, nič necítia. Ich deti sú psychicky mŕtve.
Pripomína mi to, ako som bol v detstve nešťastný, keď Gerda po nebezpečnej ceste našla svojho Kaya a on len tupo pozeral, nereagoval na jej prítomnosť, necítil jej objatia. Takéto pocity zažívajú rodičia pri svojich drogujúcich deťoch. Rozprával mi o tom otec jedného nášho dievčaťa. Hľadal si takto po pivniciach svoju jedinú dcéru, krásnu ako obrázok. Našiel ju sfetovanú medzi narkomanmi. Napriek tomu bol nekonečne šťastný a chcel si ju odviezť domov. Ona pre nich bola veľmi dôležitá, lebo im nosila peniaze, ktorá kradla otcovi, tak si ju nechceli pustiť. Otec dostal nakladačku, dcéra zostala v tej pivnici a usmievala sa pri pohľade na to ako otca bili jej komplici.
Takto to u nich chodilo šesť rokov a svoje dostala aj mama. Nakoniec, aby sa ubránila pred dcérou, kúpila si elektrický paralizátor. Potom aspoň nemusela vždy vybehnúť na schodište a volať o pomoc.
Kam až siaha rodičovská láska, že ju ani toto nedokáže zabiť?!
Až vtedy, keď tá láska dozrela nastala pozitívna zmena. Rodičia sa naučili brániť. Som rád, že sa mi podarilo presvedčiť ich, že trpieť má ten, kto robí svinstvá. A keď sa to stalo a za svoje činy si znášala dôsledky ich dcérenka, až potom jej svitlo.
Porazila sa sama svojimi zbraňami!
Nemyslím tú dcéru, tá zvíťazila a je v poriadku doteraz. Myslel som tú drogu, lebo ona sa sama zničila! Jej silu sme obrátili proti nej!
Včera som telefonoval s tatkom toho dievčaťa. Zbraň proti drogám, čo sme objavili funguje dodnes!
