Mám dvoch synov. Peťo má 21 a Mirko 19 rokov. Po rozvode zostal mladší syn žiť s otcom. Bolo to pre mňa veľmi bolestivé obdobie. Veľmi mi chýbal. Trpela som nespavosťou a keď sa mi aj podarilo usnúť, tak sa mi snívalo stále dookola o Mirkovi a hučali mi v hlave slová môjho manžela pred rozvodom „ Spravím všetko, aby som ti deti vzal, lebo viem ako veľmi ich miluješ a ty zdochneš od žiaľu“.
Čas plynul, prešlo takmer 5 rokov, keď som dostala jeden večer od syna smsku „Ak zaspí otec, prídeš rýchlo pre mňa?“ A ja, celá šťastím bez seba, som šla. Veď konečne budeme spolu. Keď si človek myslí, že už nič horšie sa mu nemôže stať, tak určite ho život presvedčí o opaku.
A stalo sa...Mirko fajčil trávu. Začali sme chodiť na protidrogové do NZ. Raz za týždeň sa tam chodil rozprávať so psychologičkou. Po 3 mesiacoch ho to prestalo zaujímať a odmietal tam chodiť. Tá pani mi tvrdila, že je to rozumný chlapec a trávu fajčiť už určite nebude blá blá blá......
Čas letel. Dali sme si zapojiť internet a v rámci voľna sa mojim „koníčkom“ stalo surfovanie po nete a zháňanie informácií o drogách, príznakoch, dojazdoch. A tak som si Mirka všímala, obzerala až som v jedno ráno mala pocit, že má v sebe pervitín. Povedala som to môjmu priateľovi a staršiemu synovi, no tí dvaja sa pustili do mňa. Vraj nech nie som paranoická.
Zabezpečila som si drogové testy a čakala na príležitosť. Vtedy som ešte netušila, že ak mu poviem, že sa má vyčúrať, tak musím stáť za jeho chrbtom. Inak zo sáčku naleje do fľašky cudzí moč. A ja nebudem chápať, ako je možné, že test dopadol dobre, keď by som odprisahala, že je chlapec sfetovaný. Strácali sa mu veci, vždy mu niekto ukradol peňaženku, stratil X krát občiansky preukaz, MP3 prehrávače, mobily.....až začali miznúť drobnosti z domu a nakoniec peniaze.
Do školy v poslednej dobe skoro vôbec nechodil a aj doma sa zdržiaval čo najmenej. Vymenila som zámok vo dverách a mohol byť doma len v prítomnosti ďalšej osoby. Už som vedela, že nefajčí len marišu ale frčal na pervitíne, extáze a ochutnal aj lisohlávky.
Moje dvojročné surfovanie po nete zrazu dosiahlo úspech, konečne som natrafila na človeka, v ktorého som verila od prvej chvíle a vedela som, že on nám pomôže. Dal mi na seba kontakt, nasledoval telefonát, prvá návšteva u nich doma bez syna, ďalšia návšteva už aj s ním.
Vo štvrtok sa pán Schwandtner rozprával s mojim synom a Mirko v pondelok ráno volal do Hronoviec, že je drogovo závislý a že sa chce dať liečiť. Mal si vybaviť interné vyšetrenie a ďalší pondelok mohol nastúpiť na liečbu.
Na posledný týždeň jeho pobytu doma nezabudnem aj keby som žila 200 rokov. Jeho posledné kopance boli najhoršie. V pondelok síce volal do Hronoviec, ale už v utorok ušiel z domu. Tak som mu napísala sms, nech zabudne kde bývame a nech ide do p.... , že sem sa môže vrátiť len s papiermi z interného vyšetrenia. Niekde v kútiku duše som verila, že sa tak aj stane.
A stalo sa.
Vo štvrtok som nazrela k internistke a tam sedel Mirko. Unavený, spuchnuté pery, vysušený, smradľavý, ale bol tam a absolvoval vyšetrenie. Od pani doktorky dostal pohľadnicu , kde mu napísala venovanie – Pochod na desaťtisíc míľ začína prvým krokom....... potom stačí vydržať.
Tú pohľadnicu som mu zazrela vo vrecku na mikine, keď som ho nechávala v pondelok 7.apríla 08 v Hronovciach.
Poslednú noc nikto z nás takmer oko nezavrel. Mirko predpokladám od nervov a od hnevu a ja som strážila, aby nebodaj neušiel alebo nevyskočil z okna. Ráno bolo veľmi ťažké, zdalo sa mi až nemožné, dostať ho z postele do auta. Trucoval. Celú cestu pršalo, čo ešte zvyšovalo našu zlú náladu, každý mlčal, len z rádia znel Dalibor Janda - Říkal si hurikán, kluk jako ty... mala som pocit, že tam nikdy neprídeme. Ale dorazili sme.
Posledná cigareta na parkovisku, sklonená hlava, nenávisť, strach a slzy. To bol môj Mirko. Posledné vyhrážanie, že on tam nebude, on sa radšej zabije. Moje posledné tvrdenie, že mi to vôbec neprekáža a že konečne bude celému trápeniu koniec, tak nech to spraví čím skôr.
Nakoniec tam zostal. Je tam asi 25 alkoholikov a s ním vrátane traja drogovo závislí.
Celú cestu domov mi tiekli slzy, nepamätám si z cesty nič, len sme zrazu boli doma...
V hlave som mala strašný chaos, bili sa tam smútok, radosť, láska, nenávisť, nádej a beznádej a zvíťazil strach. Ale nie ten strach, čo by ste očakávali. Je to STRACH počuť alebo stretnúť svoje dieťa, ktoré sa konečne odhodlalo liečiť. Takmer tri roky som stála pri ňom. A zrazu ho nechcem viac vidieť.
Ničil seba a všetkých, ktorý ho mali a majú stále radi, napriek všetkému zlému čo napáchal. Bol ako veľká pijavica, vyciciaval zo mňa energiu, život.... Teraz mám pocit, že mi niekto tú obrovskú pijavicu odstránil a ja nie som ochotná si ju ešte raz priložiť na svoje telo. Dvakrát do tej istej rieky nevstúpiš.
Niekde v hĺbke svojej ubolenej duše tajne dúfam, že len potrebujem čas, aby som našla cestu k svojmu synovi.... a potom stačí vydržať
10.4.2008
