Keď sa pozerám na fotografiu, ktorá je stará asi sedem rokov, vybavili sa mi určité spomienky z obdobia mojich začiatkov drogovania.
Je to fotografia, na ktorej sú moji dvaja spolužiaci a ja. Nafotená bola v deň, keď som bol u jedného petržalského dílera. Chcel by som porozprávať, ako to všetko bolo a ako som sa dostal na takéto miesto.
Chodil som na večernú školu, robil som si maturitu popri zamestnaní.
Môžem povedať, že v škole sme boli dobrý kolektív, preto o kamarátov nebola núdza. Vždy po škole sme si vyrazili so spolužiakmi niekam sadnúť do podniku, kde vládla vždy dobrá nálada. Preto si na tieto časy veľmi dobre spomínam, aj keď pri konci to už také nebolo.
V jeden deň sme sedeli v škole, práve sme mali voľnú hodinu, lebo profesor náhle ochorel a nemal ho kto zastúpiť. Tak sme všetci sedeli, nudili sa a čakali na ďalšiu hodinu.
Ja som sedel v lavici a cez okno pozeral „do blba“. Môj spolužiak M., ktorý sedel pri mne v lavici si tiež spokojne sedel a potichučky premýšľal. Po chvíli sa ma opýtal, či nepôjdeme niekam po škole. Znudene som mu odpovedal, že neviem, že asi pôjdem domov.
Zrazu z druhej lavice sa otočil spolužiak B. k nám a hovorí:
„Chalani, veď je piatok, mohli by sme niekam vyraziť. Maroš, ty tu máš auto, tak niečo vymyslime.“
Kývol som iba plecami, a povedal, že neviem.
Vtom M. povedal, že pôjdeme do Petržalky, vraj má nejaké peniaze, tak nás pozýva. Vtom mi došlo, aký plán sa vlastne kuje. V duchu som si povedal, že sa asi chcú ísť nafetovať do Petržalky. Vedel som, že fetujú a ja som mal byť ich povoz. Najprv som sa zľakol, ale zároveň aj potešil. Navonok som nič nedal najavo, že niečo také tuším.
Po skončení vyučovania sa všetci spolužiaci rozpŕchli a išli domov. Ja a moji dvaja spolužiaci, B. a M. sme sa vybrali na parkovisko k môjmu autu. Sadli sme si do auta, vopchal som kľúče do zapaľovania a čakal čo povie M. Nekľudne si zapálil cigaretu, vdýchol dym a zamyslel sa. Naberal odvahu, ako mi to povedať, že si ideme dať heroín. Lebo naposledy, keď sme spolu takto boli na heroíne, tak sme si povedali, že už serieme na to! Preto bolo pre M. ťažké mi to povedať.
V duchu som len čakal, nech už to povie, aby sme mohli ísť na ten heroín. V tom som naštartoval auto, dal spiatočku a pozrel na spolužiakov. Všetkým bolo jasné, ako som sa rozhodol.
Vyrazil som na Prístavný most smerom do Petržalky. Nálada v aute sa výrazne zlepšila, lebo sme vedeli na čo a kam ideme. Aj keď sme to výrazne nedávali najavo, každý sa v duchu tešil na to, ako si dáme. Bola v nás taká nedočkavosť a netrpezlivosť.
Po dvadsiatich minútach sme prišli na jedno parkovisko v Petržalke. Zaparkoval som, vypol motor a otočil sa ku chalanom. Čakal som, čo povie M. Hneď začal všetko organizovať, celú akciu zobral do vlastných rúk. Povedal nám, aby sme išli s ním do jedného bytu, kde sa všetko vybaví. Nemal som z toho dobrý pocit, lebo ešte nikdy som nebol u dílera v byte a nevedel som čo ma tam čaká. Ale M., znalý problematiky ma ukľudňoval, že sa nemusím ničoho obávať. Vraj on vie, ako to chodí. Nesmelo som mu prikývol a dal najavo, že mu plne dôverujem.
A tak sme sa vybrali krížom cez trávnik k jednej bytovke, kde mal bývať ten díler. Prišli sme do vchodu, privolali výťah a čakali sme kedy príde. Po chvíli prišiel výťah nastúpili sme a stlačili 12. poschodie. S napätím som čakal, čo bude ďalej.
Vystúpili sme a prešli do tmavej chodby. M. sa suverénne vybral k jedným dverám na chodbe a ja som ho nasledoval. Tri krát zaklopal, a v tichosti sme čakali. Po chvíli sa pootvorili dvere, a spomedzi dverí vykukla zarastaná tvár s prepadnutými lícami a krvavými očami. V tom momente som sa zhrozil z pohľadu na toho človeka. Pozrel sa doprava doľava, a bez slov začal odomykať mrežu na vchodových dverách. A tak sme vstúpili do dílerského brlohu.
Vošli sme do izby, v ktorej boli iba holé steny zažltnuté od cigaretového dymu. Žiaden nábytok, iba jedna posteľ, na ktorej sedel díler, ktorý bol opretý o stolík čo mal pred sebou.
Na stolíku mal vysypanú kopu heroínu, ktorý triedil do jednotlivých skladačiek, ktoré potom predával.
Nezrozumiteľne zahundral, že koľko vlastne chceme tovaru . Ja som nepovedal ani slovo, čakal som, že M. to všetko vybaví. Aj vybavil! Zobral pre začiatok pol gramu heroínu, a presunuli sme sa do druhej miestnosti. Bola to miestnosť s jedným oknom bez záclon a výhľadom na mohutné petržalské paneláky.
Všetci sme si posadali nedočkavo ku stolu, na ktorom bol tanier, preplnený cigaretovými ohorkami.
M. sa nás spýtal, či sme fajčili heroín cez alobal. Nie? Tak nám to vraj ukáže, ako sa to robí. Je to omnoho väčší účinok, ako keď sa to fajčí v cigarete. Vraj sa máme na čo tešiť, dodal s úsmevom na tvári.
Potom otvoril školskú tašku, a vybral čokoládu MILKA, položil na stôl a začal rozbaľovať. Nechápal som, čo to robí, čo mu šibe, však si ideme dávať heroín a nie čokoládu. Ale jemu nešlo o čokoládu, ale o alobal.
Natrhal ho na také menšie obdĺžniky a položil na stôl. Hneď vedľa toho položil otvorenú obálku s heroínom. Potom vytiahol peňaženku otvoril ju a vytiahol papierovú 20 korunáčku a urobil trubičku, ktorú mi podal. V tom zahlásil, že stôl je prestretý, môžeme začať!
Tak som si zobral svoj diel alobalu, na ktorý som si nasypal malú kôpku heroínu. Zahrieval som ho zospodu zapaľovačom, a cez trubičku dym vťahoval.
Takto som to zopakoval zopár krát, až kým som nezaspal a netresol si hlavu o stôl . Asi po desiatich minútach som sa prebral, pozrel na kamarátov, ako ich telá bezvládne sedia na stoličkách. Potom som sa pozrel na zem a zbadal som krvavé škvrny. Chvíľu mi trvalo, než som zistil, že tá krv zemi je z môjho rozbitého obočia. rozbil som si ho pri tom, ako som posediačky zaspal a hlavu buchol o stôl. No v tom momente mi to bolo úplne jedno, lebo bolesť som absolútne necítil. Bol som taký zdrogovaný, že som ani nevedel, ako sa volám, preto ma vôbec netrápilo, či mám rozbité obočie, alebo nie.
Je to stav, ktorý zmení celkový pohľad na svet, všetko je krásne a dokonalé, bezproblémové.
Lenže to trvá iba krátko a po chvíli je zase človek v realite, zmätený, premýšľajúc čo to vlastne bolo.
Toto je ten príbeh, z fotografie. No môj úplne prvý zážitok s heroínom to nebol. Ten sa odohral tiež v takomto obsadení, lenže ja som na tovar čakal v aute na parkovisku.
Spolužiak sa vrátil od dílera, sadol si ku mne do auta a otvoril skladačku s hnedým práškom. Povedal, že toto je ten heroín. Potom ho zašúľal do cigarety a začal fajčiť. Ako fajčil heroínovú cigaretu, opýtal sa ma, či si nedám aj ja.
Po chvíli váhania som povedal, nech mi dá potiahnuť. Po asi piatich šlukoch som mu cigaretu podal a čakal na účinok drogy. Účinok sa dostavil za necelú minútu.
Začala sa mi točiť hlava a dochádzalo mi zle od žalúdka. Vystúpil som z auta a začal som vracať. V tú sekundu mi bolo strašne zle, ale zároveň strašne dobre. Po chvíli som si sadol do auta a so zalomenou hlavou opretou o volant som začal „kaprovať“. Je to stav keď sa človek dostane do inej dimenzie vnímania, preto je ťažké opisovať tento stav, ktorý je vlastne umelo vyvolaný drogou.
Keď mám povedať pravdu, bol to taký silný zážitok, že až doteraz mi zostal v pamäti. A myslím si, že na to nikdy v živote nezabudnem. Lebo tento zážitok mi zmenil celý môj život.
Stal som sa otrokom môjho poznania!
