Outlook, kliknutie a správa. V správe príloha v prílohe článok ad mamy, ktorá k nám prišla na „nátlak“ svojho bývalého muža. Tak to aj vyzeralo. Správala sa odmerane, tak isto ako jej dospelá dcéra, vzorné dieťa a dobrá študentka. Navyše krásna, no paradoxne múdra blondínka. Očividne som sklamal ich očakávania, lebo si asi mysleli, že prídu k odborníkovi a nie k zanedbanému a ošumelému dedinskému dedkovi.
Ani trochu som im to neuľahčoval, len na rozdiel od nich som sa viac bavil. Rozprávali mi svoj príbeh a ja som sa iba občas nad ich názormi trochu ironicky počudoval.
Po krátkom čase sa tá mladšia začal správať inak a rameno váh je sympatií sa stále viac nakláňalo na moju stranu. Moje repliky jej asi začali niečo hovoriť a tak tá mama zostala v menšine. Lenže aj jej postoj sa začal meniť a postupne bola aj ona na mojej strane. Keďže sme už nemali s kým bojovať, začali sme situáciu jej syna riešiť. Trvalo to asi päť hodín a oni odchádzali.
Vedel som, že sa všetky moje argumenty a návrhy musia v tých pekných gebuľkách rozležať a bol som presvedčený, že aj viem, ako to dopadne.
V sobotu, teda na druhý deň, sa mi tá mama ozvala a chela znovu prísť. Mal som však už ohlásenú inú návštevu. Nakoniec sme sa hneď poobede stretli a ona odchádzala až večer, keď bola tma. Ani nešla za svojim synom, napriek tomu, že za ním chodila každý deň. Cítila, že ešte nie je pripravená povedať mu to, čo po prehodnotení svojich postupov u nás chcela.
Nakoniec sme si pri jej odchode potykali a ja som mal pocit, že sa už dlho poznáme. Navrhol som jej, nech napíše o svojom synovi a jej nových postojoch článok a ten mi pred chvíľou prišiel.
Sú veci, ktoré vidím, sú reálne, ale pretože s nimi nesúhlasím, snažím sa ich rôznymi spôsobmi zabaliť do krajšej servítky, aby som s nimi mohla žiť ďalej. Nie, nezmierim sa s faktom, že môj pekný a bystrý syn hulí trávu a je feťák. Prvý, alebo dvadsiaty krát po náhodnom alebo cielenom náleze dôkazu jeho mladíckej nerozvážnosti nasledujú rovnaké výčitky, prednášky, plač a vyhrážanie. Všetko bezvýznamné a bezvýsledné. Rovnako, ako hľadanie vinníka namiesto hľadania cesty, východiska. Mám predsa dve deti. Obidvom dávam rovnakú lásku, pozornosť a starostlivosť. Nie som dokonalá, ale aj chyby a omyly sa vyskytujú v rovnakej miere. Sú dievčatá silnejšie? Dokážu lásku ľahšie prijímať a dávať späť? Alebo len dcéra cítila, že od brata sa nám obom spätnej väzby nedostáva a snažila sa ju nahradiť sama. Tým naše vzájomné puto silnelo a synov odstup sa naopak zväčšoval? Viem, že deti nie sú identické a aj keď oboch ľúbim rovnako, rozdielna je moja miera očakávania. Dcéra úspešne študuje na univerzite a syn sa potáca v priestore a čase, kde hľadá svoju identitu a miesto v živote. Robí chyby, omyly, prešľapy, neustále experimentuje s rôznymi drogami, riskuje svoj vlastný život a ja mu pri tom asistujem. Poskytujem mu komfort domova, za ktorý nič nežiadam. Stále som predsa milujúca matka a chcem svoje dieťa ochrániť pred všetkou špinou a zlobou tohto sveta. Tak mu dávam svoju lásku, pochopenie, s malým protestom prehliadam jeho excesy, podporujem ho v jeho hlúpostiach a naivne čakám, že jedného dňa sa sám oklepe a prebudí z toho dlhého umelého spánku. Ale takto to nefunguje. Chlapec nemá budíček a ani vôľu k tomu, aby sa pozrel na svet okolo seba triezvym pohľadom. Neprichádza žiadne náhle zmúdrenie.
Na druhej strane ale chlapec má maturitu, chce ísť študovať ďalej, tak možno potrebuje len viac času na to, aby dospel a prijal za seba zodpovednosť. Veď poznám toľko ľudí , čo hulili trávu a jednoducho z toho vyrástli. Aj synovi rovesníci, spolužiaci, kamaráti, drvivá väčšina z nich skúsenosť s marihuanou berie ako samozrejmosť. Veď doba ide neustále dopredu. Tak ľahko prijímame nové technológie... Omamné látky sú iba splašky modernej doby. Možno je len otázkou času, keď spoločnosť príjme marihuanu ako tabak, alebo alkohol. Nikdy predtým by som neverila, že raz dokážem napísať takýto bludný názor! Ako keby sa už predtým legalizáciou odstránil alkoholizmus alebo rakovina pľúc! Stále som ešte milujúca matka, ale nechávam svojho syna experimentovať s vlastným životom. Marihuana, toluén, extáza, pervitín,... Čo bude nasledovať? Pobyt na psychiatrii v Pinellovej nemocnici v Pezinku, kde si mesiac liečil psychózu a paranoidný stav vyvolaný halucinogénnym pervitínom. Po mesačnom odlúčení od drogy sa jeho stav nachvíľu naozaj zmenil. Začal plánovať svoju budúcnosť, chystal sa znova do školy a chcel zatiaľ skúsiť prácu v Anglicku. Keď išiel domov, jeho lekár vyslovil názor, že chlapec sa vystrašil touto skúsenosťou natoľko, že sa k drogám nevráti. Keď bude abstinovať pod dohľadom psychiatra a užívať pravidelne svoje lieky, nič nestojí v ceste jeho obrodenia. Happy end. Na toto som tak dlho čakala, presne tieto slová som túžila počuť. Môj syn zvíťazil nad svojou závislosťou, je stále mladý, zdravý a dokáže všetko, čo len bude chcieť. Ale život nie je rozprávka.
Po dvoch mesiacoch vraj zistil, že to nie je jeho život, tak sa znova vrátil k marihuane a nasledoval pervitín. O ďalšie dva mesiace sa prebral na tom istom akútnom oddelení toho istého blázinca. Čo teraz? Rovnaká “liečba“? Rovnaký postup? Nie. Teraz už nastalo vytriezvenie, ale moje!
Drahý môj synček, milujem ťa tak, ako len matka dokáže milovať svoje dieťa, ale nemôžem za teba dýchať, ani žiť tvoj život. Ak ťa chcem zachrániť, bez tvojej vôle k liečeniu sa to nepodarí.
Teraz už aj s tou mamou vieme, čo treba urobiť, aby synček tú vôľu našiel.
