Cesta do raja
O piatej nadránom po nás prišlo auto a odviezlo nás naspäť ku „kamošovi“. Tam čakalo ešte jedno auto, pretože cez Slovensko - Rakúske hranice sme museli ísť dvoma. Bolo to hlavne kvôli Ľxxx, lebo ona išla na falošný pas. V Rakúsku totiž už stihla sedieť v base a ešte jedna z nás, na ktorej meno si už nespomínam, mala zákaz okrem Rakúska asi v celej európskej únií. Navyše šofér vyzeral ako desaťnásobný vrah.
Ja som síce išla v druhom aute a viezol ma nejaký podivín, no keď sa nám podarilo úspešne prejsť hranice, tak som si presadla do prvého auta k Ľxxx. Zobrala som si všetko, pravdaže okrem pasu. To som zistila až v Nemecku. Keď som to pošuškala Ľxxx, vyprskla do hysterického smiechu a oznámila zbytku posádky: „ Chcete počuť niečo naozaj dobré? Melisa nemá pas, nechala ho v druhom aute!“
Zrazu auto prudko zaflekovalo na diaľnici. Vrah zúrivo vystúpil, zapálil si cigu, aj keď neviem prečo, lebo sme fajčili normálne v aute a myslím, že mu išla pena z papule. Keď dofajčil, tak sa vrátil za volant a začal vrieskať: „ Ty si nenormálna! Načo máš tú sprostú hlavu, jediná čo má papiere v poriadku a necháš tam pas!“
Nakoniec sa však upokojil a predniesol: „ Je vám jasné dámy, že keď nás zastaví nejaká kontrola, tak nieže všetci pôjdeme sedieť, ale ešte za nás dostanú aj prémie.“
Keď som sa pozrela na každého člena posádky, musela som uznať, že kombinácia vraha, zákazu pobytu, falošného pasu a mňa - bez pasu, nič dobré neveští. Kukla som na Ľxxx a prišlo nám to strašne smiešne. Neodvážili sme sa však smiať nahlas, aby toho šoféra - vraha neporazilo. A pravdou tiež bolo, že som sa bála tej peny okolo jeho huby.
Nasledujúce tri hodiny nikto neprehovoril, iba ja a Ľxxx sme sa potichu uškŕňali. Bolo nám brutálne zle od krízy a v pravidelných desaťminútových intervaloch napínalo ju, alebo mňa. Našťastie sme mali prázdne žalúdky, lebo neviem, čo by sme robili s tými zvratkami v aute. Prvý krát sme stáli až tesne za Francúzkymi hranicami, lebo vrah povedal, že Nemci sú kariéristi a lepšie bude, keď zastaneme až u Francúzov. Tam nám kúpil niečo na jedenie a pitie, čo sme my s Ľxxx obratom hneď vyvrátili. Potom nás poslal všetky tri na WC a kým sme sa vrátili - zaspal.
Bolo nám strašne zle a chceli sme čo najrýchlejšie pokračovať v ceste. Lenže ako, bez šoféra? Ľxxx navrhla, aby sme ho vytiahli z auta a nechali tam, lenže to nešlo, lebo mal najmenej stopäťdesiat kilo živej váhy. My dve sme boli slabé ako čaj a tá tretia sa tvárila, že sa jej to netýka. Tak Ľxxx navrhla, že tam necháme aj ju. Výbuch smiechu!
Vedeli sme, že to nie je možné a tak Ľxxx chytila menší kameň a hodila ho vrahovi do nohy. Nefungovalo to, tak chytila trocha väčší a ja som sa k nej pripojila. Tá tretia sa radšej otočila chrbtom, aby nič nevidela. Po salve našich kameňov sa vrah prebral a bol ešte viac nasratý ako predtým. Svorne sme tvrdili, že tie kamene hádzal niekto iný, ale asi nám to nezožral, aj napriek tomu, že sme ukazovali smer, odkiaľ akože leteli.
Zahučal, že máme nastúpiť do auta a že nechce počuť ani slovo. Čo viac sme si mohli priať?
Vedeli sme, že už viac ako polovicu cesty máme za sebou a že asi za dvanásť hodín dorazíme do Španielska.
Keď sme prekročili Francúzko - Španielske hranice, opadla nervozita asi z každého. Mne sa mimoriadne uľavilo, lebo nie každému sa podarí prejsť toľko krajín bez pasu. Nálada v aute sa oveľa zlepšila. Každému bolo jasné, že až na pár sprostostí nám už vlastne nič nehrozí a tým pádom nám ani nič nestojí v ceste, aby sme aspoň živí došli do cieľa.
Vrahovi sa dokonca tak zlepšila nálada, že nám dovolil pustiť si našu pesničku od Enriqueho Iglesiasa a to už bola veľká vec.
Kým sme dorazili do Dxxx, čo bol náš cieľ, ešte uplynulo zhruba osem hodín. Za ten čas sme ešte raz postáli, vrah nám zas kúpil niečo na jedenie a my sme to prvý krát udržali v žalúdkoch. Mali sme pocit, že veci sa dostávajú na správnu koľaj. No nie na dlho.
Konečne sme boli v Dxxx. Vrah bol šťastný - prešťastný, že sa nás zbaví a my sme mu jeho city opätovali, lebo sme to cítili tak isto. Ubytovali nás všetky tri do jednej hotelovej izby, kde nám oznámili, že máme asi hodinu na to, aby sme sa nachystali do práce.
A my naivné sme si mysleli, že pôjdeme spať.
Do večere vtedy chýbali ešte dve hodiny, tak vraj musia stihnúť obslúžiť každá ešte aspoň dvoch klientov.
