Ľudská hlúposť a nevedomosť dokáže s ľuďmi veľa.
Pár komentárov k niektorým článkom ma vyprovokovali až k tomu, aby som napísala niečo aj ja. Možno práve preto, že mám teraz toho na srdci aj na jazyku veľa a nemám to momentálne komu povedať.
Tak si to tentoraz odskáče papier a možno aj pár ľudí, ktorým sa to rozhodnem dať prečítať.
A možno toto „dielo“ skončí v koši. Uvidím...
Rozčúlila ma veta, ktorú jedna nemenovaná pani alebo slečna napísala v diskusii na Vladov posledný článok – Ako sa dá uvariť sekera. Aj keď to priamo nebola reakcia na tento článok.
Tá veta znie: „Vieš, mám pocit, že tú 16_ročnú dievčinu, ktorú si tam vtedy doviedol na besedu, si síce možno vyliečil, ale ona vlastne pre teba zadarmo pracovala.“
Niečo takéto môže napísať len niekto, kto nemá ani potuchy o čom to vlastne celé je.
Tú dotyčnú 16-ročnú dievčinu poznám. Nebola som síce jedným z jeho detičiek, ale som sestra jedného z jeho „synov“.
S Monikou (to je tá dievčina) trávili spolu veľa času a takisto aj ja som mala česť, áno, bolo pre mňa cťou toto dievča spoznať.
Strávila som u Vlada a jeho rodiny jeden víkend (okrem iného). Spala som tú jednu noc v izbe s Monikou a bol to jeden z mojich najkrajších víkendov. Boli sme aj na výletoch na tom slávnom ARE. Cítila som sa tam naozaj dobre.
S Monikou sme prekecali skoro celú noc aj keď sme sa predtým videli len párkrát. Veľmi ma prekvapila. Bola tak úprimná, priateľská a hlavne inteligentná až sa mi nechcelo veriť, že sa rozprávam s narkomankou...
Ja som v 16-tich ani zďaleka nemala také názory na život ako ona. Zaujímali ma vtedy úplne iné veci. Je to naozaj skvelé, múdre a krásne dievča.
A že pracovala zadarmo? To je veľmi hlúpa (bez urážky) veta. Tam neexistuje niečo také ako zadarmo, za niečo alebo niečo za niečo. Každý robí a správa sa tak ako to cíti a nie ako by sa mal a to samozrejme nemyslím v zlom.
Keby Monika nechcela na tú besedu ísť, tak by nešla a Vlado by ju nenútil, o tom som 100% presvedčená.
Veď Vlado pre svoje detičky pracuje takisto zadarmo (už keď to tak tá pani nazvala).
Áno, jedlo a všetko potrebné k fungovaniu domácnosti sa kúpiť dá, ale to o čo v tom domčeku ide, sa kúpiť nedá.
Tí feťáci potrebujú lásku, porozumenie, pohladenie a to im Vlado aj jeho rodina dáva a zadarmo.
Nie deti pracujú pre neho, ale on pracuje pre tie deti.
Vrátim sa nakoniec ešte k tomu víkendu, ktorý som u nich bola...
Keď som sa vrátila naspäť do BA, tak som išla na chvíľu za kamarátkou a rozprávala som jej, ako sme sa boli kúpať, ako sme chodili po lese a o všetkom čo som tam zažila.
Celý čas sa len usmievala a keď som skončila svoj monológ, tak chviľu na mňa pozerala, zvážnela a spýtala sa ma: „A necítila si sa blbo?“
Nechápala som prečo sa ma to pýta, veď teraz jej hovorím ako tam bolo super a ona sa ma toto opýta???
Odpovedala mi na to toto: „No veď vieš, jeho tam všetci poznajú a keď ste niekam išli, tak si určite všetci mysleli, že si feťáčka.“
Toto ma dovtedy vôbec nenapadlo. Chvíľu som nad tým rozmýšľala a na to som jej povedala: „Vieš, ja by som bola hrdá keby som bola jednou z nich, pretože títo ľudia aj keď porobili veľa blbostí, tak vedia oveľa viac ako my dve dokopy, vážia si aj maličkosti, vedia byť za všetko vďační, sú úprimní a dobrosrdeční a väčšina ľudí sa im nemôže ani k zadku prirovnať!“
Pozrela na mňa, zapálila si a povedala: „poďme sa nafetovať“
Samozrejme zo srandy...
