Mimochodom aj to, že nový minister neprichádza z učiteľského prostredia tiež považujem za pozitívum a dobrú správu pre slovenské školstvo. Už len preto, že ak by bola jeho misia na ministerstve úspešná, mohlo by sa to použiť ako príklad dobrej praxe a zaviesť to ako možnosť aj na nižších článkoch riadenia v školstve, napríklad na úrovni riaditeľov škôl.
Ďalším plusom pána ministra je, že začal (alebo ešte len začne) upratovať tak, ako sa upratovať má. Schody sa zametajú od hora. Má ambíciu urobiť si najskôr poriadok na samotnom ministerstve: „ten, kto nebude stíhať, tak bude musieť rezort školstva opustiť.“
Sympatická je aj jeho snaha hľadať rezervy vnútri rezortu. Deklaroval záujem znížiť počet podriadených organizácií a budov, aby sa ušetrené prostriedky mohli posunúť učiteľom. To, čo hovorí pán minister, že ministerstvo má „kopec ústavov, ktoré niekedy ani nevedia, čo robí jeden a čo robí druhý“ je možno pravda, ale horšie je, že ani väčšina učiteľov, rodičov a študentov, pre ktorých by mali tieto ústavy slúžiť, veľakrát ani netuší o ich existencii. Nie to ešte o ich náplni práce a zmysluplnosti.
Prejdime teraz k tým mínusom. Minister si veľmi dobre uvedomuje, že vnútorné rezervy rezortu nebudú stačiť na pokrytie oprávnených mzdových požiadaviek učiteľov. Môj odhad je, že z vnútorných zdrojov sa dá pokryť približne dvadsať percent požadovaných zdrojov. Zvyšných osemdesiat percent musí získať mimo rezortu. A v tomto prípade si vybral nesprávnu cestu ďalšieho zadlžovania. Deklaroval totiž úmysel, že sa možno pokúsi presadiť zmenu ústavného zákona o dlhovej brzde, aby mohol učiteľom na budúci rok zvýšiť platy: "Inú možnosť nemám, ak chcem učiteľom na budúci rok pridať. Preto budem musieť požiadať o novelizáciu ústavného zákona aspoň pre tento konkrétny prípad a za podmienky dodržania deficitu.“
Šéf rezortu školstva má v zásade dve možnosti ako navýšiť rozpočet školstva. Jednou je práve spomenuté stále väčšie a väčšie zadlžovanie budúcich generácií. Toto riešenie je pre ministra jednoduchšie v tom, že pri ňom neprichádza do konfliktu ani s kolegami vo vláde, ani so svojím nedávnym šéfom na ministerstve financií ani s premiérom. Takéto riešenie nikoho z nich bolieť nebude a radi ho podporia, nakoľko je to v súlade s ich DNA. Vďační budú aj učitelia, veď prečo by mali protestovať. Problém môže mať len zopár kriticky rozmýšľajúcich jednotlivcov, ktorí budú chcieť na tomto príklade vysvetliť žiakom slovenské príslovie, že každý by sa mal zakrývať takou veľkou perinou, na akú má.
Druhou, pre ministra podstatne ťažšou možnosťou je: presvedčiť premiéra a kolegov vo vláde aby prehodnotili svoje priority. A že aj keď má investícia do vzdelania dlhodobú návratnosť, určite sa oplatí viac ako investícia do ktoréhokoľvek iného odvetvia. Táto cesta je určite menej populárna a náročná. Mohla by sa tým však tak prepotrebne posilniť spoločenská vážnosť a prestíž učiteľského povolania.
Uvidíme, ktorú cestu si napokon minister vyberie. Budeme ho pozorne sledovať.
