Tie ostatné buď nemajú programy žiadne alebo nestoja za reč. Sústredil som sa len na systémové riešenia. Tak sa poďme na to pozrieť:
KDH chce opravovať, napr.: „Opravme vzdelávací systém od povinnej dochádzky k vzdelanému a sebestačnému človeku“. Konkrétne to znamená, že KDH navrhuje predĺžiť povinnú školskú dochádzku do 18 roku. Nepochybne to je systémové opatrenie, no či je prospešné, o tom by sa dalo úspešne polemizovať. KDH chce opraviť aj financovanie regionálneho školstva. Ako: „Jeden normatív, jednotné riadenie, jedna logika“. Nie je to žiadna systémová zmena, lebo normatívne financovanie na žiaka ostáva, len sa menia parametre. Len tej „jednoty“ je tam na mňa príliš veľa. KDH chce pripraviť reformu stredného školstva, ale nepovedalo ako si to predstavuje. Tiež chce pripraviť reformu maturity ale nič konkrétne neprezradilo, okrem toho, že by maturita mala mať dve úrovne obťažnosti. Sympatický je návrh prípravy učiteľov, citujem: „ťažisko vzdelávania budúceho učiteľa bude v budovaní praktických zručností a potrebných skúseností vo veľkej miere priamo na školách a v školských zariadeniach v rôznych pozíciách: napr. asistent učiteľa, pomocný vychovávateľ resp. pomocný pedagóg – môže mať zverené parciálne úlohy vo vyučovaní alebo účasť na školských akciách, vychovávateľ v školskom klube a podobne. Tak bude po 5 rokoch štúdia absolvent VŠ pedagogickej pripravený vykonávať svoje povolanie už pri nástupe do zamestnania.“ Na jednej strane je to rozumný návrh, no na druhej strane až zamrazí, keď odborníci tvrdia, že dnes po 5 rokoch štúdia absolvent VŠ nie je pripravený vykonávať svoje povolanie.
A to je tak asi všetko zo systémových opatrení. KDH má v programe pomerne veľa konkrétnych návrhov, no nedajú sa označiť za systémové zmeny. Niektoré sú dokonca škodlivé, ako napríklad navýšenie nákladov na administratívu – „personálne a odborne posilníme regionálne úrady školskej správy“.
Ak sa vám to zdá málo, tak chcem povedať, že z trojice KDH, SaS a PS je to program, ktorý má najviac systémových riešení – jedno.
SaS zavedie automatické pravidelné zvyšovanie platov pedagogických zamestnancov a prevádzkového normatívu o infláciu. Tiež chce zmeniť maturitu a to tak, že zavedie elektronickú maturitu. A to je tak asi všetko zo „systémových“ opatrení, ak sa dá zmena maturity na elektronickú považovať za systémovú zmenu. Pardón, v SaS majú ešte jeden „skvelý“ nápad: „Starostlivosť a vzdelávanie v jasliach zaradíme pod ministerstvo školstva“ – no comment.
Ak sa SaS v minulých volebných cykloch hrdila najlepším volebným programom (a nemalá časť odbornej verejnosti to potvrdzovala), tak tento krát je to v oblasti školstva prepad o niekoľko priečok nadol.
PS – nech som sa snažil akokoľvek, žiadne systémové opatrenie som nenašiel. A navyše hovoria nekonkrétne a nezrozumiteľne. No posúďte sami: „Inovujeme organizáciu stredných škôl a obsah všeobecného aj odborného vzdelávania a prípravy v stredných školách tak, aby zodpovedal požiadavkám rýchlo sa meniacej spoločnosti.“ Preložte mi to prosí niekto do obyčajnej reči, aký zámer majú v PS zo stredným školstvom? Alebo: „Zavedieme nové formy záverečných, absolventských a maturitných skúšok, ktoré budú viac odrážať potreby trhu práce či ďalšieho vzdelávania.“ Ako teda bude vyzerať tá maturita podľa PS? Buď nevedia alebo nechcú povedať. Neviem, čo je horšie. No a samozrejme nesmie chýbať povinná jazda pred voľbami: „Zvýšime odmeňovanie učiteľov a učiteliek, ako aj iných zamestnancov v školstve.“
Takže to zhrniem, aké sú pre mňa programové ponuky troch relevantných strán v oblasti školstva:
KDH – centralistické
SaS – prázdne
PS – naivné
Aby toto celé nevyznelo ako lacná kritika, v krátkosti poviem, ako si ja predstavujem systémové zmeny a ako by mali vyzerať v slovenskom školstve. Väčšina, skoro všetky navrhované opatrenia v programoch strán sú totiž len parametrické zmeny v rámci fungovania systému.
Systémovou zmenou je napríklad zmena riadenia školstva, ktorú navrhuje Róbert Chovanculiak: „Opustenie rakúsko-uhorského modelu riadenia školstva z 19. storočia, ktoré je charakteristické mikro-manažmentom škôl prostredníctvom legislatívy a regulácií. Alternatívou je prechod k manažmentu z 21. storočia, ktorý je charakteristický vysokou mierou autonómie škôl a zároveň ich zodpovednosťou za dosahovanie základných vzdelávacích výsledkov.“ (viac tu: https://www.iness.sk/sk/ako-prelomit-lady-v-skolstve-0 )
Druhou systémovou zmenou je zmena paradigmy financovania vzdelávania z financovania školskej infraštruktúry (budovy, personál...) na financovanie vzdelávacích potrieb konkrétneho študenta. Rodina študenta sa následne rozhoduje o smerovaní finančných prostriedkov do vzdelávacej infraštruktúry, ktorá je týmto spôsobom financovaná a plne závislá na rozhodnutí a preferenciách jednotlivcov, nie rozhodnutia verejnej autority.
Dve kľúčové oblasti, ktoré naliehavo potrebujú systémové zmeny sú: stredné školy a učitelia.
Stredné školstvo je dlhodobo v tieni záujmu. Základné školy sú reformované opakovane a pravidelne niekoľko desaťročí. Na stredné školy sa zabúda. A začať treba o konca, tak sa skôr dostaneme do cieľa – maturitou. V prvej časti blogu som uviedol, že viaceré strany si uvedomujú, že dozrel čas na zmenu maturity, no zjavne nevedia alebo nechcú prezradiť svoj zámer. Princípom zmeny by malo byť upustenie od jednotnej maturity a zvýšenie miery autonómie pre stredné školy, aby si urobili maturitu po svojom. Rovnako treba zmeniť systém prijímačiek na stredné školy. Opustiť systém testov zo slovenského jazyka a matematika a priemeru známok zo základnej školy. Na stredné školy prijímať na základe portfólií, teda súboru materiálov, ktoré ukazujú, čo som počas doterajšieho štúdia aj mimo neho zvládol, čo ma zaujíma a v čom som dobrý.
A treba nastaviť systémové pravidlá tak, aby približne polovica žiakov mala stredné všeobecné vzdelanie. Teraz je to asi 30 %. Argumentom, prečo je potrebné toto číslo zvýšiť, je veľmi malé percento absolventov odborných škôl, ktorí sa venujú tomu, čo vyštudovali. Predčasná špecializácia, že ¾ deti si majú vybrať nejaké povolanie na konci 9. triedy neodpovedá spoločenskej a ekonomickej situácii. Oni vôbec nevedia, akú povolanie budú reálne vykonávať, keď skončia strednú školu. Moje odporúčanie je posilňovať všeobecný segment aj negymnaziálny. To znamená lýcea ako typ školy, ktorý je niekde medzi gymnáziom a odbornými školami a berie z tých mladých ľudí ťažobu, že si musia voliť, či idú na priemyslovku, obchodnú akadémiu alebo niečo podobné.
Dnes je to tak, že máme gymnázia, to je tak nejako zrozumiteľné verejnosti, že to je všeobecné vzdelanie. A potom máme niekoľko desiatok až stoviek odborov vzdelávania, ktorým verejnosť veľmi nerozumie a často si z toho nechce vyberať. Takže gymnázia ťažia z toho, že jednak majú prestíž, a jednak pre tých, ktorí chcú sledovať tú všeobecne vzdelávaciu cestu, nie je iná ponuka, preto je tam taký veľký previs. Je potrebné posilniť lýceá, ktoré aj tak začínajú pololegálne vznikať. Tak sa dopyt rozloží a zrazu budú deti voliť: som naozaj vyhranený študijný typ, idem na gymnázium. Pokiaľ sa chcem všeobecne vzdelávať, ale neležím v knihách od rána do večera, dobrá voľba pre mňa môže byť lýceum, kde môžu byť aj nejaké praktickejšie orientované predmety.
Učitelia. Existuje niekoľko desiatok, možno stoviek vplyvov, ktoré majú dopad na vzdelávacie výsledky žiakov. No učitelia predstavujú jeden z najvýznamnejších vplyvov v procese učenia. Preto im treba venovať náležitú pozornosť. A teraz nemám vôbec na mysli platy. Tie v skutočnosti nie sú problém.
Nové obsahové a výkonové štandardy budú znamenať aj nové, vyššie nároky na učiteľov. A nie sú to len nové štandardy, súčasťou kurikulárnej reformy sú aj nové metódy a formy vzdelávanie, nové spôsoby hodnotenia žiakov, ktoré po učiteľoch požadujeme. Tiež po nich požadujeme neustále vzdelávanie. Toto všetko sú časové nároky na učiteľov, ktoré sa salámovou metódou, povinnosť za povinnosťou systematicky zvyšujú. Ich priama vyučovacia povinnosť (úväzky) sa však roky nemení. Stále je na úrovni 23 hodín. To ale znamená, že všetky tieto zvýšené nároky – nové obsahové a výkonové štandardy, nové metódy a formy vzdelávanie, nové formy hodnotenia, povinné vzdelávanie – to všetko musia zvládnuť vo zvyšnom čase. Čase, ktorý majú vyhradený na nepriamu činnosť so žiakmi. Podstatou reformy je zmena roly učiteľa. Reálna zmena roly učiteľa sa však neudeje, keď budeme chcieť zmeniť všetko, ale základný parameter, ktorý do veľkej miery určuje rolu učiteľa – veľkosť úväzku, necháme bez zmeny. Musíme učiteľom vytvoriť podmienky a predpoklady na naplnenie novej výzvy. Jednoducho povedané, keď chceme aby učiteľ učil inak ako doteraz, musíme mu dať viac času na prípravu. Je najvyšší čas plošne znížiť úväzky učiteľom tak, aby maximálny úväzok nebol 23 ale 17 hodín. Je jasné, že to bude mať ekonomické náklady, preto to treba rozložiť v čase. Napríklad na tri roky, každý rok o dve hodiny v úväzku menej.
Potrebujeme systémové, nie parametrické zmeny.
