Z toho pohľadu je potešiteľné, že predkladateľ návrhu (štát) sa celkom slušne trafil do požiadaviek trhu a filozofia návrhu je v súlade so zdravým rozumom. Pozitívnym prekvapením (vzhľadom na ľavicovú orientáciu vlády) je pomerne pravicové opatrenie, možno práve preto sa o ňom veľmi nehovorí. Firmy si budú uchádzačov o duálne vzdelávanie vyberať podľa vlastných kritérií. Len vybratí uchádzači dostanú od firmy potvrdenie, ktoré priložia k prihláške na odbornú školu. Pozitívna je aj zmena zákonníka práce, podľa ktorej môže firma uzatvárať s učňami zmluvy o budúcej pracovnej zmluve, v ktorej sa zaviaže, že učňa po úspešnom ukončení školy zamestná a že učeň sa zaviaže odpracovať istý počet rokov vo firme alebo vyplatí firme náklady na jeho vyučenie. Takto sa vytvorí pracovný trh pre učňov, a tak ako všetky trhy aj tento by mal podliehať ponuke a dopytu a nie intervenciám štátu.
Žiaľ, v niektorých prípadoch sa štát znova neubránil nevhodnému zásahu do voľnej súťaže. Znižovanie normatívov na tie odbory, ktorých absolventi nie sú na trhu práce aktuálne žiadaní a zvyšovanie normatívov pre tie odbory, ktoré momentálne trpia nedostatkom zamestnancov je škodlivá intervencia štátu. Zvlášť v prípade, keď o nedostatkových alebo prebytočných profesiách rozhoduje úradník podliehajúci lobistickým skupinám. Čoho dôkazom je napr. desaťpercentné zvýšenie normatívu pre odbory: podlahár, strechár, poľnohospodár, chovateľ oviec či čalúnnik. Naopak, zníženie normatívu sa dotkne odborov z technologických oblastí – mechanik počítačových sietí, operátor ekologických zariadení, grafik digitálnych médií či webdizajnér. Nehovoriac o tom, že pri súčasnej dynamike vývoja nových technológií je prakticky nemožné dnes určiť, aké povolania budú na trhu práce potrebné o päť rokov. V návrhu zákona o odbornom vzdelávaní sa zavádza ďalšia podobná diskriminácia – motivačné štipendium sa bude so štátneho rozpočtu poskytovať len tým žiakom, ktorí sú podľa rozhodnutia ministra školstva na trhu žiadaní.
Nie nevyhnutné, v niektorých prípadoch priam škodlivé, je vyžadovať od zamestnancov firiem, ktorí budú zabezpečovať výkon praktického vyučovania, aby museli spĺňať kvalifikačné požiadavky zbytočne prísneho zákona o pedagogických zamestnancoch. Je potrebné skôr uvoľniť kvalifikačné predpisy pre vykonávanie povolania učiteľa a majstra odbornej prípravy zvlášť. Sú v praxi dlhoroční odborníci vo svojom odbore, ktorí sú uznávanými „pedagógmi“ zo strany rodičov i žiakov, ale nemajú podľa dnešných predpisov platný „papier“. Je dôležité, aby študenti mohli byť v spojení s ľuďmi z praxe a nie aby majster spĺňal často formálne pedagogické vzdelanie. Našťastie je v zákone inštitút inštruktora, na ktorého sú kladené podstatne „mäkšie“, ale postačujúce požiadavky.
Je dlhodobý trend, že veľký počet nezamestnaných je medzi absolventmi stredných odborných škôl. Pokiaľ o nich zamestnávatelia nestoja, veľmi pravdepodobne to nie je tým, že príliš študovali, alebo študovali zlú školu, ale skôr tým, že nevedia to, čo zamestnávatelia požadujú. Preto je potrebné sa najskôr snažiť, aby vyučení nekončili na úrade práce a až potom naháňať do tej čiernej diery ďalšie deti prostredníctvom nezmyselných intervencií, dotácií a daňových úľav. Ak majú zamestnávateľské zväzy a komory skutočný záujem pomôcť odbornému školstvu, nech to robia. Nech vybavia dielne na školách, nech prevezmú časť zodpovednosti za svoje budúce ľudské zdroje vo forme účasti na tvorbe školských vzdelávacích programov a na praktickom vzdelávaní priamo v školách.
Zástupcovia stavovských a profesijných organizácií požadujú motiváciu, aby sa zapojili do duálneho vzdelávania. Štát im ponúkol zníženie daní. Otázka skôr je: kto by mal mať záujem na kvalifikovanej pracovnej sile? Štát alebo zamestnávatelia? Kto a ako motivoval firmy, ktoré doteraz bez zákona a daňovej motivácie, investovali nemalé prostriedky do vybavenia škôl a spolupráce s nimi? Kto a čo motivovalo Tomáša Baťu, aby zakladal Baťove školy práce?
Napriek istým nedostatkom je nový zákon o odbornom vzdelávaní dobrým predpokladom na to, aby sa začalo na stredných odborných školách vzdelávať pre prax, lebo už Komenský hovoril: „Neučíme se věcem potřebným, protože jsme se naučili věcem nepotřebným“.
