Nedostatky a nadbytočnosti v novom ŠVP

tu: https://blog.sme.sk/droppa/spolocnost/zmena-perspektivy-vo-vzdelavani  Teraz budem písať o tom, čo mi v novom ŠVP chýba a čoho je tam na môj vkus priveľa.

Na úvod chcem povedať, že som sa inšpiroval českým Rámcovým vzdelávacím programom (RVP), ktorý teraz tiež prechádza revíziou. Vzhľadom na kultúrnu blízkosť našich národov a na to, že sme mali „spoločného“ Komenského, môže byť vzájomná inšpirácia obojstranne prospešná. Takže sa budem na ten český program často odvolávať.

Prvá vec, ktorá sa mi na českom programe páči je, že má kompetenčné poňatie vzdelávacieho obsahu. Český RVP požaduje, aby školy napĺňali kompetenčné poňatie vzdelávania, ktoré bude stavať na všetkých zložkách kompetencií, tj.  na znalostiach, zručnostiach, postojoch i hodnotách. „Hlavním cílem základního vzdělávání je utvářet a postupně u žáků rozvíjet klíčové kompetence a základní gramotnosti a poskytnout jim spolehlivý základ všeobecnéh vzdělání.“ Slovenský ŠVP je viac zameraný na gramotnosti. “Cieľom základného vzdelávania je, aby každý žiak získal rozvinutú všestrannú a funkčnú gramotnosť v súlade s požiadavkami spoločnosti...“

Spolu s cieľmi sú previazané hodnoty, na ktorých je vzdelávanie založené. V českom RVP je hodnotovému rámcu venovaná pomerne veľká časť programu a autori sa nebáli pomerne jasne pomenovať a špecifikovať štyri základné hodnoty, na ktoré kladú dôraz.  Slovenský ŠVP sa obmedzil na konštatovanie: „Cieľom základného vzdelávania je, aby každý žiak mal vybudovaný základný hodnotovo-kultúrny rámec svojej osobnosti“, pritom však tento „hodnotovo-kultúrny rámec“ nijako nešpecifikoval. Aspoň nie priamo. Nepriamo sa tie hodnoty dajú z programu vytušiť, ale jedným zo znakov dobrého vzdelávacieho programu je aj zrozumiteľnosť pre všetkých aktérov vzdelávania, nielen pre učiteľov ale aj pre rodičov a žiakov.

Ďalšia vec, ktorá mi v ŠVP chýba je špecifikácia kultúry školy. Podobne, ako pri hodnotách, program konštatuje, že „hlavné ciele sa dosahujú prostredníctvom vytvárania a upevňovania kultúry a étosu školy“. No znova sa v celom dokumente nedozviete, čo kultúra školy zahŕňa. Na rozdiel od českého RVP, ktorý pojem „kultúra školy“ nielen definuje: „Kultúra školy zahrnuje vzájemně propojený soubor prvků, k nimž patří pravidla, symboly, tradice a rituály, sdílené hodnoty, vztahy uvnitř školního společenství, materiální a organizační podmínky. Kultura školy se týká každého žáka, učitele či dalších aktérů vzdělávání a má významný vliv na kvalitu vzdělávání a vzdělávací výsledky v dané škole, regionu i státu.“, ale na niekoľkých stranách podrobne popisuje, v ktorých oblastiach má prebiehať rozvoj a riadenie kultúry školy. A napokon zaväzuje školy, aby v školskom programe popísali vlastné poňatie kultúry školy v podmienkach školy.

Vzdelávanie žiakov v 21. storočí nie je možné spájať len so školou. Zjavne si to uvedomujú aj autori slovenského ŠVP, lebo je tam veta: „Hlavné ciele sa dosahujú prostredníctvom spolupráce s externým prostredím a neformálnym vzdelávaním.“ A tým to skončilo. To je prvá a posledná zmienka o neformálnom vzdelávaní v celom programe. V českom RVP je prepájaniu formálneho a neformálneho vzdelávania venovaná celá jedna kapitola a školy sú povinné vo svojich školských programoch popísať spôsoby prepájanie formálneho, neformálneho a záujmového vzdelávania.  Česká škola  tiež popíše, ako konkrétne budú učitelia reflektovať výsledky neformálneho vzdelávania u žiakov a na tieto získané znalosti, zručnosti, postoje, hodnoty nadväzovať a ďalej ich rozvíjať.

Doteraz som hovoril skôr o tom, čo mi ŠVP chýba. No niečoho je tam až príliš. A to sú podľa mňa: gramotnosti. Doménových gramotností je osem. Prierezových gramotností je šesť. A celé to ešte zastrešuje metakognícia a charakter. Nič z toho nechcem vecne spochybňovať, len sa zamýšľam nad proporčnosťou a účelnosťou. Tá štruktúra gramotností previazaná s metakogníciou a charakterom sa mi javí pomerne zložitá. Každá gramotnosť má svoju charakteristiku, postojový rámec, obsahový rámec a procesuálny rámec. Toto všetko popísané akademickým jazykom na 19 tich stranách. Viete koľko gramotností „stačí“ českým kolegom: dve. Logicko-matematická a Čitateľská a pisateľská.  „Základné gramotnosti v dvoch zásadných oblastiach predstavujú schopnosť praktického uplatnenia širokého súboru znalostí, zručností, postojov a hodnôt v rozmanitých životných situáciách.“ Predsa len si treba uvedomiť, že hovoríme o vzdelávacom programe pre ZÁKLADNÚ ŠKOLU.

A ešte k tej proporčnosti. Už som tu čiastočne citoval zo ŠVP ako sa majú dosahovať ciele, teraz to odcitujem celé:

„Hlavné ciele sa dosahujú prostredníctvom: 

a) vytvárania a upevňovania kultúry a étosu školy, 

b) vyučovania zameraného na nadobúdanie doménových a prierezových gramotností,

c) spolupráce s externým prostredím a neformálnym vzdelávaním.“

Bodu a) je venovaná jedna veta, bodu c) ani pol vety, bodu b) 19 strán husto popísaného textu. Ak pri napĺňaní cieľov budeme používať len jeden z troch prostriedkov, neviem, či ich dokážeme uspokojivo naplniť.

Iný pohľad na učebné plány som opísal v prvom blogu a už by sa dalo povedať, že nie je o čom. Že sme urobili dostatočné zmeny zavedením cyklov a čiastočnou integráciou predmetov. Keď som si však pozrel, ako k tomu pristúpili českí kolegovia, tak som len ticho závidel. Poďme sa pozrieť na porovnanie základných parametrov učebných plánov:

               Aj keď je celkový počet hodín strávených v škole počas deviatich rokov takmer rovnaký, zaujímavý je obrátený pomer I.  a II. stupňa. Naše deti trávia viac času v škole na I. stupni, české na II. stupni. České školy majú výrazne viac disponibilných hodín. A keď si uvedomíme, že disponibilné hodiny môžu aj slovenské aj české školy použiť na rozšírenie vzdelávacieho obsahu nad spoločný povinný základ, znamená to, že ten český povinný základ je výrazne menší ako ten slovenský. No a posledný rozdiel je tiež hodný inšpirácie. Českí kolegovia majú v každom ročníku stanovenú minimálnu aj maximálnu časovú dotáciu, čo výrazne zvyšuje autonómiu škôl pri tvorbe školských vzdelávacích programov.

Ešte jedna praktická vychytávka. Štátny vzdelávací program je záväzný pre vypracovanie školských vzdelávacích programov. Je záväzný celý. A pritom je to pomerne rozsiahli dokument. Aj s prílohami má vyše 700 strán. Aj v Čechách je to tak isto. Tam ale tvorcovia rámcového programu vymysleli pre školy praktickú pomôcku. Na konci každej kapitoly zaradili rámček, do ktorého stručnou a zrozumiteľnou formuláciu uvádzajú, čo je pre tvorbu školských programov záväzné. Sú to väčšinou dve, tri odrážky. Napríklad: „Škola v ŠVP jednoznačně a transparentně popíše přístupy a formy hodnocení žáků v souladu s principy formativního hodnocení.“... alebo „Škola v ŠVP transparentně popíše, jak bude systematicky podporovat posilování spoluzodpovědnosti žáků za své učení“. Niektoré som citoval aj v texte vyššie.

Kľúčová výhrada, ktorú mám k novému ŠVP by sa dala charakterizovať ako: je tam príliš veľa regulácií a málo dôvery v riaditeľov a učiteľov. Všetky  procesy a pravidlá sú popísané príliš podrobne a detailne. Môže za tým byť buď obava, že to školy nebudú vedieť rozpracovať alebo zámer nedávať školám príliš veľa slobody. Pritom stačilo stručne pomenovať základné princípy, hodnoty a ciele - viď české RVP  a dať dôveru školám, že to rozpracujú do kvalitných školských programov. Menej je niekedy viac. Vždy!

PS: Všetko, čo som tu napísal, som napísal s cieľom zlepšiť štátny vzdelávací program.