V predchádzajúcom článku som naznačil základ, čo je to asertívne správanie. Taktiež som spomenul zásady, aby človek bol schopný prejsť k asertívnemu správaniu (aj od submisívneho, aj od agresívneho). Dnes si opíšeme prvú z nich.
Máš právo sám posudzovať svoje správanie, myšlienky, city a byť za ne zodpovedný, ako aj za ich následky
Táto zásada platí, ak chcete zmeniť svoje (ale aj iného) správanie od submisívneho (poddajného) k asertívnemu.
Niektorí ľudia sa boja otvoriť si ústa, keď je treba. Majú strach z toho, že keď vyslovia svoj nápad, námietku, požiadavku, tak ich okolie za to odsúdi. Daná námietka či názor sa dá ale vysloviť s náležitou slušnosťou, a ešte vám za to aj poďakujú.
Uvediem príklad:
Stretnutie ohľadom hospodárenia bytového domu. Samozrejme existuje vedúci, ktorý sa o všetky financie stará. Vy vidíte jasnú medzeru v danom hospodárení a viete aj, prečo to vzniklo. Viete aj to, ako to zlepšiť. No bojíte sa to povedať, pretože tým jasne poviete, že to viete lepšie, ako vedúci. A to je ten moment odstrašenia. Prečo ale nevyužiť tento strach v prospech lepšieho riešenia? Zahrňte domnenie, že budete odmietnutý, do vášho prejavu.
Možno stačí niečo ako:
„Ako dobrému vedúcemu by som vám chcel poradiť a viem, že moju požiadavku zvážite. Je na vás, či ju vezmete do úvahy, alebo ju odmietnete. Myslím si, že investícia do solárnych panelov sa nám vráti skôr, ako do plynových kotlov na ohrev vody. Uvediem malý príklad: ...“
Nejde o obsah rozhovoru a toho, čo sa rieši. Dôležitá je podstata. Všimnite si, že nikde sa nespomína „je lepšie“, „nesprávny“, „bolo zlé“ a podobne. To by pôsobilo tak, že naše riešenie je lepšie a ten druhý je neschopný. Dôležité je nehovoriť o chybách druhého, ale o tom, čo je dobré pre ostatných (aj pre vedúceho). To má veľkú váhu. Taktiež je dôležité vyjadriť vieru, že terajší vedúci je schopný a že každá chyba sa dá napraviť a tým sa zlepšiť.
K tomuto je dobré viesť aj seba aj okolie. Nič sa tým nestratí. Stačí len trénovať a trénovať. Zo začiatku to možno bude náročné, budete musieť premýšľať, ako čo povedať, ale postupom času to budete robiť samozrejme a bez zdĺhavého premýšľania.
Ak sa stane, že váš názor aj tak bude odmietnutý, máte na to plné právo. Z odmietnutia si netreba nič robiť. Je to náznak toho, že druhá strana nad tým premýšľala. Odmietnutie ešte nemusí značiť neúctu, či negatívny postoj k vašej osobe. Na to treba pamätať.
Poďme sa pozrieť na toto pravidla z pohľadu zmeny správania od agresívneho k asetívnemu.
Aj iní majú právo posudzovať tvoje správanie a myšlienky
Ak sa nejak správam a niečo rozprávam, nemôžem očakávať, že to nebude mať dopad v spoločnosti, v ktorej žijem. Určite sa nájdu ľudia, ktorí moje myšlienky a správanie prijmú. Nájdu sa aj tí, čo ho odmietnu. A každý z nich má na to plné právo. Každý môže posudzovať naše myšlienky.
Tu treba dávať pozor na jednu vec. Niekedy sa práve toto pravidlo zvykne zneužívať (a dovolím si tvrdiť, že to vzniká nechcene, či z nepochopenia).
Príklad zneužitia (nepochopenia) tohto pravidla:
Niekto začiatočníkom vysvetľuje povedzme pravidlá tvorby webových stránok. Postupuje tak, aby to bolo pre začiatočníka pochopiteľné. V tom si tam príde sadnúť odborník, ktorý má niekoľko rokov praxe s tvorbou stránok. V tom momente začne daný odborník vysvetľujúceho častovať tým, že to robí takpovediac zle, nesprávne. A rád pridá ešte aj vulgarizmy, či urážky. Keď sa potom vysvetľujúci ohradí pádnymi argumentami, dehonestujúci odborník argumentuje zas tým, že aj on má právo posúdiť to, ako sa to vysvetľuje.
Vo vyššie spomínanom príklade sa jedná o nepochopenie pravidla „aj iní majú právo posudzovať tvoje správanie a myšlienky“ tak, že sa môžeme k druhým správať drzo a vulgárne. To je ale častá chyba, ktorej by sme sa mali vyvarovať. Postupným tréningom v reálnych situáciach sa to ale dá veľmi rýchlo zmeniť.
Posúdenie myšlienok alebo správania druhých by malo vychádzať z toho, čo je skutočne ich podstatou. Teda nesúdim to, ako bolo niečo povedané, súdiť by som mal to, čo bolo povedané.
Taktiež je dobré sa vyvarovať posúdenia typu, ktoré vyjadruje mieru hlúposti povedaného: „si to teda urobil“, „mal by si to zabaliť radšej“, „bolo to katastrofálne“. Väčšinou sa takáto forma kritiky neprijíma ľahko. Ba väčšinou sa kritizovaný ešte viac zatne vo svojom presvedčení.
Väčšinou za takýmito rečami nasleduje ešte ďalší prejav. Aby som sa naučil z takéhoto posudzovania (agresívneho) urobiť posudzovanie prijateľné pre druhú stranu (asertívne), stačí myslieť na niekoľko nasledujúcich zásad:
Aj ja robím chyby.
Ako by som sa ja cítil na jeho/jej mieste?
Ako by som to urobil/a ja, keby som bola na jeho/jej mieste?
Obidvaja máme pravdu.
Určite by sa dalo vymyslieť ešte niekoľko zásad, ale myslím si, že plne stačia tieto štyri. Pri ich dodržiavaní a odpovedaní si na ich otázky nemôže podľa mňa dôjsť k agresívnemu správaniu (ktoré často býva vyvolané práve nesprávnym pochopením pravidliel asertívneho správania sa).
Ale aby som sa vrátil k pravidlu „aj iní majú právo posudzovať tvoje správanie a myšlienky“. Ak nás niekto posudzuje (bez toho, aby sa dopúšťal vážnych morálnych a etických chýb), má na to právo a netreba ho za to odsudzovať. Na to je dobré neustále myslieť.
Pri dodržaní tohto pravidla budú ľudia ochotnejší s vami komunikovať.
Na dnes by to bolo všetko, ďakujem za pozornosť.
