Dostali sme sa len presne tam, kde sa to dalo čakať. Čiže, žiadne prekvapenie, len očakávané rozčarovanie. Čo bude ďalej, ťažko povedať. Na prvý pohľad sa zdá, že sa s tým nedá robiť vôbec nič. Tiež som si to dlho hovoril, ale nakoniec som sa rozhodol nepodliehať znechuteniu. Nemá zmysel donekonečna vymenuvávať všetky neprávosti, ktoré sa momentálne dejú. V podstate sa tu za tie roky, od kedy padol komunizmus nikomu nič nestalo a zdá sa, že tento stav ešte nejaký čas potrvá.
Mňa ale napadla jediná vec, ktorú sme schopný robiť všetci, komu záleží na tom, aby tu raz bola skutočná demokracia. Podľa mňa, treba začať rozmýšľať ináč. V prvom rade, starať sa hlavne o svoje osobné šťastie a pohodu. Politika sa bohužiaľ nedá úplne ignorovať, ale keď o nej premýšľať, tak jedine konštruktívne. Namiesto rozčuľovania sa nad tým, čo všetko sa tu deje sa radšej naučiť, pri každej myšlienke na nejakú hajzlovinu rozmýšľať smerom, ako by sa tu veci mohli skutočne zmeniť?
Táto jednoduchá zmena myslenia, vás môže z pasívneho trpiteľa zmeniť na aktívneho buriča. Namiesto bolesti hlavy z toho, ako bola demokracia u nás zas znova pošliapaná sa neustále pýtajte, čo sa dá proti tomu urobiť? Odpoveď nie je nič. Minimálne vás to postaví do oveľa aktívnejšej pozície a odpoveď príde, keď sa nenecháte vtiahnuť do víru nechutností a budete sa stále pýtať. Čím viac ľudí sa bude pýtať, tým skôr sa zmení atmosféra v spoločnosti a tým skôr prídeme na to, ako to celé čo sa tu deje konečne otočiť. Nomôžme predsa donekonečna čakať, že niekto príde a zrazu všetko zmení a my sa budeme len spoza rohu prizerať v bezpečí. Sám nedokáže nikto nič. Pravda je, že na zmenu treba silnú osobnosť. Silná osobnosť potrebuje ale aktívnu podporu každého, komu na zmene záleží. Znechutenie z nás robí pasívnu masu. Budeme si pritakávať, ako sa tu nič nedá zmeniť, ale takto sa veci nepohnú dopredu. Nemôžme večne plakať, že tu máme 40% občanov, ktorým tento stav vyhovuje. Mne to nevyhovuje, vám to nevyhovuje, čo si pomôžeme, keď budeme večne menovať len prečo sa to tu nedá. Treba hľadať ako sa to dá a to každý deň, keď sa pristihnete pri myšlienkach, ktoré vás nútia rozčuľovať sa nad vecami, ktoré sa nedajú zmeniť. Niektoré veci sa naozaj zmeniť priamo nedajú, ale aby sa mohli zmeniť, treba konečne stavať živnú pôdu. Prispieť by mal každý, svojou malou trochou. Každého môže dačo napadnúť, ani nevie kedy a možno sa z roztrieštenej časti spoločnosti nakoniec vybuduje jednota, ktorá bude schopná premôcť tých 40%, ktorým pohodlie pasivity stojí za premárnenie svojho života. Ak máte čo len trochu pocit, že môžte nejako pomôcť a veci zlepšiť, choďte s kožou na trh, aj keď a môžte mýliť, alebo sa vám to zdá ako úplná hlúposť. Môže to byť hlúposť, vďaka ktorej niekoho napadne niečo konštruktívne a pomaly sa vybuduje nová klíma.
Sme všetci unavení a znechutení z toho, čo sa tu deje. Toto znechutenie ale vyhovuje presne tým, ktorí ho deň čo deň už roky spôsobujú. Ja stále verím, že sa veci pohnú a že jedného dňa, začnú skutočne padať hlavy a trestať sa zlo. Viem ale, že to pôjde jedine, keď začne vznikať aktívna spoločnosť a to tým, že si každý konečne uvedomí, že aj on môže nejako prispieť.
Mňa toto napadlo jednu noc. Zobudil som sa a uvedomil som si, že denne si prečítam toľko blogov, ktoré poukazujú na všetky tie špinavnosti, ktoré sa dejú rovno pred našimi očami. Čo iné by sa ale dalo čakať pri takom zložení vlády, akú máme teraz. Nič čo sa deje nie je pre mňa prekvapením a večne sa v tom rýpať ma fakt len oberá o kopu energie, hlavne, keď sa to dostáva do roviny, ja s tým nemôžem nič spraviť, akurát si zvýšim krvný tlak. Málo kedy narazím na myšlienku, ktorá by problém pomenovala a zároveň dodala aj nejakú nádej na zmenu. Ale rád by som, aby ich bolo stále viac. Nebaví ma už počúvať a čítať stále dookola tie isté veci. Rád by som, aby sme z tohto bludného kruhu konečne vystúpili tým, že si potrápime trochu hlavy. Môžeme začať TERAZ a ani netreba ísť do ulíc, to pôjdeme až potom, keď budeme zjednotený a s jasným cieľom.
Nebuďme pohodlní, ako tých 40%.
