Časy sa naozaj zmenili. A nemyslím, že ubehlo až tak veľa rokov od toho čo som chodila na základnú. Aj keď 15 rokov môže byť pre niekoho večnosť, mne to ubehlo veľmi rýchlo. Niekedy sa až bojím, že si niektoré veci nevšímam, lebo ich nevidím.
„Cvočky", „pogy", „tamagoči", „zbieranie obrázkov". Toto boli hry „môjho mládí" na základnej škole. A dnes? Mobily, internet, počítačové hry. Vyrastala som na Včielke Máji, Požiarnikovi Samovi. Dnes ho nahrádza odvážny hrdina Spiderman. Som z toho smutná. Od jednoduchosti sa prechádza k zložitosti a ako by sme zabúdali na to, že svet bude taký, aký si ho urobíme my. Jasné viem, je ťažké sa zaobísť bez technológií, v mnohom nám uľahčujú prácu. Ale nerobí nás to ešte vystresovanejšími, chorými a nepriateľskými?
Veľakrát mám pocit, že by mi bez mnohých vecí bolo lepšie - i keď si bez nich svoj život viem ťažšie predstaviť.
Aké „predsavzatie" si dávam? Budem si viac všímať veci okolo seba. Tie všedné a jednoduché. A viete v čom som našla radosť v posledných týždňoch? V mojom psíkovi, teda fenke. Zatúlala sa k nám. Máme ju doma všetci veľmi radi. Len škoda, že som tak málo doma, lebo by som sa s ňou stále hrala. A vtedy mi naozaj nič nechýba.
Pripájam aj foto, mojej veľkej "lásky" - Etely. Možno trošku čudné meno, ale mne sa páči.
