Príbeh sa začal v máji, keď sa ŇUFKO (prezývka) narodil. Bol tučnučký, vykŕmený mliekom, a podobal sa skôr na malého medveďa ako na psa. Také malé šteniatko som nikdy predtým ešte nevidela. Rástol ako z vody. Všetci sme boli zvedaví, čo z neho vyrastie, dúfali sme, že niečo väčšie, keďže adeptov na otca bolo viacero. Nakoniec je otcom malý ratlík. A tak z „malého tučného Ňufka" je „malý už nie tučný Ňufko".
Naša záhrada jeho prvé šantenie prežila. Neprežil to prútený kvetináč, dva koberce a zopár kvetov. Už vystupuje ako „veľký pes" a nebojí sa na kohokoľvek zaštekať. Je veľmi hravý a milý, pomaly sa učí aj poslúchať. Niekedy si už dokonca aj sadne keď mu prikážem. Najpohodlnejšie miesto na spanie? Moje nohy!
A prečo práve pes - najlepší priateľ človeka? Ja si myslím že preto, lebo málokto vie oceniť čas, ktorý s ním trávite, málokto vás vie tak rozveseliť a málokto vie dať najavo takú radosť, že vás vidí, ako psík.
Nie je to len o vzťahu pán a pes. Je to čosi viac. Síce vám neporadí a ani sa s vami neporozpráva. Ale spríjemní vám vaše dni a nič za to nepýta.
A na záver...dnes mi trochu natrhol nohavice. Takto sa skončila naša dnešná naháňačka.
