Miroslava Duranková
Vrúcne slovo, pohladenie...
Z ťažka som brala cestu malými krokmi úzkou cestičkou dolu brehom, s nechuťou a nevôľou sa poberala k hlavnému vchodu masívnej budovy, krok po kroku, stále bližšie a bližšie. Už z diaľky som zazerala do okna starkinej izby nádejajúc sa pohľadu snáď ju tam zazriem stáť, vysmiatú, šťastnú, plnú elánu ako kedysi. Najradšej by som zobrala nohy na plecia a utiekla ďaleko preč od reality, ktorá sa mi hrozivo pohojdávala priamo pred mojimi očami.
