FULL MOON, AUGUST 1998
V tú štvrtkovú nocpanovalo vonku upršané sychravé počasie, ktorej dôležitosť podčiarkoval nepokojzo silného vetra a blížiacej sa búrky v tom čase už bežnýmrutinným problémom končiaceho sa dňa pre obyvateľov tohto malebného mestečka. Vietor prudko narážal do okien a zúrivo roztváral okenice domov do korán. V zmätku pred blížiacou sa búrkou sa ich snažili ľudia pevnezatvoriť a bezpečne ustajniť vyplašené zvieratá, čím sa pripraviť na nepokojnú noc,ktorá sa im črtala za zarosenými oblokmi domovov. V meste nebolo aniľudskej nohy, hoci bolo len osem hodín večer. Všade vôkol bolo cítiť lenhrobové ticho, ktoré neustále prerušoval zavíjajúci piskot vetra. Námestie Sv. Kataríny, ešte len nedávno preplnené davom ľudí teraz dýchalo prázdnotoua zvláštnym tichom, ktoré každú chvíľu prerušil silnejúci šepot vetra. Uliceosvetľovali slabé pouličné lampy a lúče svetiel prenikajúce z oblokovrodinných domov sa rozptyľovali po vozovke, ktorú po chvíľke pokryli kvapkyprudkého dažďa. Blížil sa koniec leta a vonku ešte stále prevládalipríjemné letné teploty miestamisprevádzané ješitnosťou počasia ako v tú samú augustovú noc. Pomaly začínalajeseň a spolu s ňou všetko, čo k tomu patrí. Toto malé malebné mestečkostrácajúce sa v objatí zelených hôr sa postupne zahaľovalo do tenkejpokrývky farebného augustového lístia, ktoré bolo vetrom neustále rozdúchavané aždo samých nebies a tým sa každý deň naskytol obyvateľom mestečka neopakovateľný pohľad na druhú, krajšiu tvár tohtoročnej jesene
Počasie v tú nocpredstavovalo dokonalý kontrast voči lákavému teplu vyžarujúcemu z okienrodinných domov, kde vládla rodinná pohoda a pokoj pre toto mesto taktypickým. Keďže nebolo veľa možností, ako stráviť tento upršaný večer, väčšinasi nakoniec vybrala pohodu medzipriateľmi či pohodlie v kruhu svojej rodiny.
Pomaly som kráčalaz námestia dole úzkou ulicou nazývanou Gold Street, ktorú z obidvoch stránlemovali pretŕčajúce sa obrovské pompézne domy. Nazvali ju tak miestny obyvatelia,pretože tam žili už oddávna zámožné rodiny v obrovských rozprávkových vilách.
Tichoa nerušene som si prekračovala z nohy na nohu. Myšlienkami som bolaúplne mimo, kdesi ešte za zákutiami dnešného dňa, odvrátená do reality, až kýmma znenazdajky nestrhlo hlasné a prenikavé zamňaukanie. V návale chvíľkovejzlosti z vytrhnutia z mojich myšlienok a privedenia do reality,ktorá sa náhle zmenila na strach povzbudzovaný hrôzou prázdnoty, ktorou v túnoc dýchalo celé mesto som sa kŕčovite otočila a zazrela za sebou čiernehozježeného kocúra sediaceho na veľkom kamennom múre, ktorý zo mňa nespúšťal oči.Na chvíľu som si vydýchla. Líca sa mi sfarbili rumeňom. Zasmiala som sa nadvlastným nezmyselným strachom z obyčajného kocúra. Každú noc, čo somtadiaľto prechádzala, tam sedel a pozeral sa na mňa stále tým istým hypnotizujúcimpohľadom, stále tými istými čiernymi prenikavými očami, stále na tom istommieste.. Vždy, keď som hozazrela, jeho pohľad vo mne vzbudil hrôzu. „Je to predsa len kocúr... ten istý kocúr, čo včera..." znelo vo mne za každým, čo som ho uvidela. Noci, keď somho stretávala neboli ničím netypickým. Len tam tak sedel a bez mihnutiaoka sa na mňa díval pokým som nezašla za roh ulice. Pomaly som si na neho začínalazvykať, až kým sa nezačali okolo neho vždy v čase splnu diať podivné veci...
Noc v čase splnu bola vždy veľmi nepokojná. Mesto zachvátil prudký dážď a silný vietor,ktorý dokázal vniesť strach do špiku kostí aj tomu najväčšiemu hrdinovi mesta,čo v túto neskorú hodinu ešte nesedel niekde v bezpečí domova. Stále, keď nakostolnej veži odbil trikrát zvon oznamujúc dvanástu hodinu, obloha sa akobyzázrakom hneď vyjasnila a v celej svojej plnej nádhere sa objavil naoblohe mesiac. V tej chvíli mnou prešiel obrovský chlad sprevádzaný nevysvetliteľným strachom. Trvalo to len zlomok sekundy. Z nevysvetliteľných nutkavých príčin som sa vždy hneď na to otočila v nádeji,že toho kocúra uvidím ešte stále sedieť na tom istom mieste. Na miesto neho som vždy na malý okamih zazrela neznámu osobu zahalenú do čierneho rúcha. Pre čiernu dlhú kapucňu som jej však nikdy nevidela do tváre. Vždy sa však tak rýchlo ako sa aj objavila stratila v hustej hmle.Na druhý deň som našla kocúra sedieť na svojom mieste, tak ako predtým. Sedela díval sa. Sedel a splýval s tmavou nocou, až kým neodbilo napolnoc...
