Počasie ako na objednávku. Slnečno, teplúčko. Tak sme sa celkom ochotne a radi zapojili do roznášania poézie medzi pospolitý ľud martinský. Vychádzali sme z predpokladu, že riešiť podobné veci v cudzom meste je predsa len menej stresujúce a kompromitujúce. Som presvedčená, že v Prievidzi by sme sa na to zrejme nedali. Po iné roky túto činnosť vykonávali gymnazisti. Toho roku zlyhala komunikácia medzi predstaviteľmi jednotlivých strán a tak to zaplátali nami. Hádam sme obstáli dôstojne.
Okrem toho, že na lístkoch, ktoré sme rozdávali bola poézia vybraných autorov, z druhej strany bola pozvánka na popoludňajší program odohrávajúcom sa pred barom Múzeum (usporiadateľom dva krát chvála za voľbu miesta). Svojim prednesom sa nás snažili zaujať študenti súkromnej umeleckej školy. Osobne ich obdivujem za množstvo textu, ktoré vedeli bezchybne zarecitovať. Snaha bola evidentná, hoci si myslím, že 16-17 roční mladí ľudia neobsiahnu vnútorne zložitosť Médei. Potlesk si však zaslúžili.
Neskôr sa program preniesol do vnútorných priestorov,(stále vo vyhovujúcej blízkosti baru). Program bol zaujímavý a z môjho pohľadu vôbec nie nudný. Mne osobne spôsobilo zimomriavky najvyššieho stupňa vystúpenie Irenky Velichovej. Sugestívna hudba, presvedčivý výkon. Zaujala ma jej tvorba, pretavenie jej vnútra do počinu, ktorý ma chvíľami oberal o dych.
Mathej Thomka, duša a organizátor celého podujatia ma nie celkom dobrovoľne zaradil do poetického battlu. Vôbec som nevedela, čo to je, ani o čo ide. Len ma už asi dve hodiny pred tým upozornili, že určite vyhrá nejaký Paľo Garan. Neskôr som mala možnosť síce neprehliadnuteľne, ale veľmi milo vyzerajúceho muža spoznať. Samozrejme, že som ako súpera v prvom kole získala práve jeho. Nuž, na odporučenie podaktorých divákov som asi predsa len mala použiť ženské zbrane. Nestalo sa a preto som svoje kolo prehrala. O prsia. Išlo sa vyraďovacím spôsobom a nakoniec zostali Peter Šrank a Petra Mečková. Vyhrali obaja. Zarecitovali erotické dialógy, ktoré nedávno napísali.
Milo ma prekvapilo vystúpenie hudobníka Petra Lachkého. O to viac ma potešilo, keď som sa dozvedela, že je v podstate krajan. Je to textár, hudobník a príjemný človek, momentálne žijúci v Liptovskom Hrádku, kde som nedávno mala možnosť navštíviť zaujímavé miesto a vidieť zaujímavý dokument. Ale to je na samostatný príspevok.
Na záver sa mi podarilo získať podpis mladého nádejného autora Michala Pivarčiho. Krstila sa debutová zbierka 31 zmyslov. Čo na tom, že ochotne podpisoval každému. To u nás doma nemusí nikto vedieť. Piatok večer a sobotu sme v družnej nálade a pohode strávili v Jankovej chalúpke v Kláštore pod Znievom. Najmä sobota bola pre mňa vrcholným zážitkom. Okrem iného som stihla vytvoriť svoj životný rekord v behu na Zniev. Zážitok na celý život. Podrobnejšie inokedy.
Aby som predbehla bulvár, počas cesty dole som ležala jednému poetovi pri nohách. Mala som kŕč v lýtku a ledva som sa pozviechala za jeho pomoci. Pokiaľ by rozširoval inú verziu, určite nebude celkom presná.
Aj sa spievalo, aj poetilo, aj recitovalo, aj sem tam zaiskrilo. Guláš bol výborný, nálada ako sa na takúto akciu patrí. Škoda, že sme museli opustiť dobre rozbehnutú kultúru už v sobotu pred večerom. Nič to za to. Veď ony sa tie múzy z Martina hádam len tak ľahko nevytratia a my sa budeme môcť opäť podobnej akcie zúčastniť.
