Diana Ďurinová
a žili šťastne...
Princ sa potichu priblížil ku Kráľovým dverám. Opatrne priložil ucho a započúval sa, či sa v izbe niečo deje. Za posledných pár rokov to bol jeho ranný rituál. Vždy, cestou do salóna, sa pristavil pri otcových dverách zisťovať, či ešte žije, ešte skôr, ako Kráľov osobný komorník. Zatiaľ počul iba povzbudzujúce ticho. Že by konečne...? Nie, nemal by si robiť zbytočné nádeje. Toto už zažil mnohokrát. Nič z toho. Z izby sa ozvalo funenie a ochkanie a Kráľov nespokojný krik. Určite už zvonil na komorníka. Princ sa musel schovať za záves. Komorníkova izba nebola ďaleko a tento bol navyše mladý a rýchly. Len čo na to Princ pomyslel, už aj počul za chodbe náhlivé kroky a následne buchnutie dverí na Kráľovej spálni.