Dosť ma to naštvalo, ako aj fakt, že sa predo mňa postavili traja z partie, možno tak tretiaci. Ruky preložené krížom, zastali mi cestu cez celý chodník. V momente ma dokázali tak rozhnevať, že som z úst vypustila prvé, čo mi prišlo na rozum.
„Nemám, zasrani.“
Nastalo ticho, ako v starých kovbojkách, keď si protivníci navzájom pozerajú do očí a odhadujú svoje šance. Zložila som slnečné okuliare a gánila, aby bolo jasné, že sa nebojím. Hoci, napočítala som ich šesť a pomyslela na psy a medveďa. Keby som sa nebála, že stratím očnú prevahu, bola by som sa aj nervózne poobzerala, či niekto nejde okolo a nepomôže mi sa tých skrčkov zbaviť. Zjavne sa mi nehodlali pratať z cesty a priznám sa, už som mierne znervóznela.
„Choď do p..e, ty stará p..a.“ To bolo všetko, čo mi ich „vodca“ povedal. Ostatní sa rozosmiali, ale nakoniec sa zoskupili pod svojim kríkom a premýšľali, ako si zapáliť cigarety.
Mala som chuť sa za tým krpcom rozbehnúť a poriadne mu vynadať. Zháčila som sa. Aké požičaj, také vráť.
Zvyšok cesty som premýšľala nad tým, že nech sa pozriem kdekoľvek okolo seba, do novín, správ, na internet, tak svet nedodržiava žiadne dohody, ľudské práva ani charty. Ale toto zlaté pravidlo si väčšina tak nejako rýchlo berie k srdcu a podľa neho sa aj správa. Ty mne a ja tebe aspoň dva krát toľko. Negatívneho, samozrejme. S tým dobrým to ide nejako ťažšie. A mne neostáva iba dúfať, že medzi nami je čo najviac tých, ktorý sa tento začarovaný kruh pokúšajú každý deň rozbíjať svojim neoplácaním. Mala by som začať od seba.
