Jeden môj kamarát, poet, textár, hudobník a rekreačný bežec ma len tak pár týždňov pred spomínanou akciou upozornil, že práve v tej dobe sa uskutočňuje aj beh na Zniev. Nejaký beh. Nikdy som sa na podobnej akcii nezúčastnila, behávala som len tak sama pre seba a pre svoj dobrý pocit, keďže sa vždy snažím venovať sa nejakému športu. Ibaže to nebol beh, ale Beh. Na to som síce prišla neskôr, ale dosť skoro na to, aby som si to rozmyslela, ale pekne postupne.
Večer som sa vyhla vínu a snažila som sa príliš neponocovať, ráno sme vstali a išli sa prihlásiť. Keďže štart behu je iba kúsok od Jankovej chalúpky, prihlasovali sme sa medzi prvými. Ešte stále som ani len netušila o čom takéto akcie sú. Prvý malý trapas som zažila keď sa ma pýtali, do akého klubu patrím. Prvé, čo zo mňa vyhŕklo, k literárnemu. Peťo mi potom našepkal, že stačí, keď poviem, že som z Prievidze a nie som členka žiadneho klubu. Za, podľa mňa, symbolické štartovné (2eur) sme dostali igelitku plnú sponzorských vecí, ktorých hodnota bola určite vyššia ako spomínané štartovné, pridelili nám číslo a ešte aj lístok do tomboly.
Potom sme mali dve hodiny pauzu do štartu. Druhý veľmi zvláštny pocit som mala, keď sme sa pred štartom vrátili trochu sa rozbehať a rozcvičiť. Prekvapil ma počet ľudí. Rodiny s deckami, ktoré súťažili tiež, bežci rôznych vekových kategórií. Vtedy ma prvý krát napadlo, že asi to nebude celkom tak, ako som si predstavovala, že zrejme pôjde o omnoho väčšiu akciu ako sa mi zdalo ráno a že by nebolo od veci vrátiť číslo a slušne sa odhlásiť.
Nestalo sa. Neviem, či ma zhypnotizovala atmosféra pred behom, kedy sa ľudia medzi sebou zdravili, vítali, odhadovali navzájom svoje šance, vo vzduchu sa zvyšovala hladina adrenalínu. Pohybovala som sa vo svojich neprehliadnuteľných žltých teplákoch a nasávala atmosféru. Niekde v kútiku mozgu sa zrodilo presvedčenie, že v podstate nemám medzi tými vyšportovanými ľuďmi čo robiť a že ma čaká trapas. Moje presvedčenie sa posilnilo, keď mi Peter ukázal svojho favorita, pána vo veku nad 70. Vraj ho ten pán vlani porazil. Vtedy som bola rozhodnutá panike podľahnúť. Problém bol v tom, že sme stáli na štarte, za nami kopec ľudí a nejaké ruky ma zvrtli naspať, že nech tam len pekne stojím. Nie som si celkom istá, ale bola to nejaká žena. Štart. V krátkom čase som sa prepadla na úplný koniec a tam som zostala.
Vraj som mala kopec sólo fotiek, nevidela som žiaľ ani jednu. Bežala som samučičká sama. Jediní ľudia, ktorých som stretala boli usporiadatelia. Občas sa mi zazdalo, že možno tipujú, či sa objavím aj na nasledujúcom kontrolnom bode. Kto už ako turista navštívil Zniev, vie, že popis trasy by sa dal charakterizovať asi tak, že najprv trochu rovinka, potom do kopca, do kopca, do kopca a nakoniec do ešte strmšieho kopca. Dosť aj na chodenie. Nie to ešte na beh.
Prvého súťažiaceho som stretla ešte dobrý kus pod vrcholom. Vracal sa späť. Ja som už len tak prepletala nohami, aj som mala pocit, že sa mi marí pred očami. On sa objavil v tej chvíli pre mňa ako anjel, dokonca ma povzbudil, usmial sa, vraj nech vydržím, keď som už tak blízko. ( Otázka vzdialenosti je veľmi relatívna a závisí na jednotlivcovi.)
Potom ich bolo stále viacej a viacej. Tých, čo sa už vracali. Ale nikto sa mi neposmieval, nikto nevykrikoval, aby som to vzdala. Viete ako zázračne pôsobí povzbudenie od pani, ktorá sa narodila v roku 1932 (alebo 1933, už si presne napamätám)? Kým som sa dostala až hore, mala som zloženú celkom dlhú veršovačku na môj zážitok. Na vrchol som sa doplazila aj vďaka Peťovi, ktorý sa potom ešte galantne kus cesty so mnou vrátil a stihol usporiadateľom zakričať, nech nebalia, že predsa len idem. Aby som mala môj čas aj meraný a aby existoval dôkaz, že som skutočne prešla cieľom.
Ten pocit sa nedá opísať. Pre niekoho to bola súťaž, vybehnem hore, zbehnem dolu, ale ja som sa cítila ako horolezec, ktorý práve zapichol vlajku na Mount Evereste. Je príjemné sa pokúsiť prekonať sám seba a zistiť, kam sa dajú posunúť hranice.
Dolu nás čakalo občerstvenie a tombola. Aby som to ešte zavŕšila, tak som vyhrala tričko. Pri tom som do mikrofónu musela pekne priznať, že to bol môj prvý beh v živote.
Čo som si z toho dňa ešte zapamätala je, že nie je dôchodca ako dôchodca a podaktorí ľudia nad 70 si absolútne nezaslúžia označenie starček, alebo starenka. Že skončiť na predposlednom mieste nie je hanba, hlavne, že mi tam nenapísali, že som to vzdala. A torzo môjho „básnickeho" výtvoru.
Ďakujem, že neboli tu korytnačky,
Boli by ma predbehli, plaziac sa aj horeznačky.
Doslov
Hneď v ten pondelok ma čakala úžasná správa v podobe zaujímavej výhry v jednej literárnej súťaži. Časť peňazí z finančnej odmeny som investovala a kúpila som si hodinky. Pre bežcov. Nič drahé ani zložité, ale aj vďaka nim som potom behávala pravidelne, prečítala som si na internete kopec zaujímavých článkov pre začínajúcich bežcov a do konca leta som mala kondičku omnoho lepšiu ako pri Behu na hrad Zniev.
Tento a ani budúci rok sa z pochopiteľných dôvodov nezúčastním, ale viem, že keď budem mať opäť zodpovedajúcu kondičku, tak si to určite zopakujem. A môžem sa pokúsiť prekonať osobný rekord.
