Ja si nepamätám. Neviem, ktorý môžem označiť za posledný. Keby som bola vedela, že na dlhé roky je to posledná pripomienka pomaly dožívajúceho spôsobu písomnej komunikácie medzi ľuďmi, bola by som si ho odložila a opatrovala ako najväčší poklad. Mala by som ho založený v obale, alebo zatavený do plastu, aby sa mi nezničil.
Prepásla som ten moment.
Kedysi som písala veľa listov a veľa ich aj dostávala naspäť. Stále som mala niekoľko stálych korešpondenčných kamarátov z rôznych oblastí svojich záujmov. Moje listy bývali dlhé, často som ich písala na etapy. Bavilo ma to.
(Občas aj nejaký ten zaľúbený, ale len pár sa dostalo k adresátovi, zväčša som ich zabila roztrhaním, alebo upálením.)
O pár dní som očakávala odpovede. Chodila som do schránky, nazerala či už niečo neprišlo. Tešila som sa na každý priateľský riadoček, na listy, na ktoré by som mohla promptne odpovedať a tak dať priechod svojej posadnutosti.
Medzi časom sa aj do môjho života votrel internet a aj ja, ako mnoho iných, fungujem na niekoľkých úrovniach virtuálnych realít. Všetko riešim mailovaním, skypovaním, cez „efbéčko“...
Slastný pocit otáčania kľúčikom a škrípavého otvárania schránky som nahradila klikaním hesla a rozčuľovaním sa nad pomalým naťahovaním sa údajov (rozumej dlhšie ako sekundu). Namiesto toho, aby som odpovede očakávala za pár dní, najradšej by som ich mala hneď, alebo aspoň do pár hodín. Pokiaľ neprídu do niekoľkých dní, už mám obavy, či sa adresátovi nestalo niečo zlé, alebo si namýšľam kadejaké hlúposti (v závislosti od toho, od koho očakávam odpoveď).
Premýšľam, či vydajú niekedy zbierku ľúbostnej alebo inej zaujímavej korešpondencie, ktorú budú tvoriť súčasní autori, umelci, alebo iné zaujímavé osobnosti. Priznajme si, že elektronické listy končia zväčša v elektronickom koši, keď sa naše skutočné pohnútky snažíme natlačiť do virtuálneho sveta.
Alebo si niekto bude všetko zálohovať a potom to vydajú pod názvom "Vybrané maily svetu", alebo "Výber z ľúbostného skypovania"... Príspevky často budú musieť prejsť korektúrou, lebo by to mohlo vyzerať asi takto...“Nedokazem prestat mysliet na tvoje usta. To ako si sa ma usmievala, ako si na mna pozerala vlozilo do mna nadej, ze sa raz mozno budem moct vpit do teba. Ze raz okusim vsetky vabive zakutia tvojho tela.“ Bez úpravy by to asi stratilo iskru. Ale to už by nebol originál. Ktohovie.
A z mojej schránky na chodbe vyťahujem šeky, faktúry, výmery za komunálny odpad...
