Nosíme si svoje fóbie a obavy. V niektorých situáciách ich označujeme ako rozum, zodpovednosť, rozvahu, opatrnosť, pohodlnosť...
A všetko je to len o tom, že máme strach niečo povedať, urobiť, vyskúšať, precítiť. Lebo sme rozumní, zodpovední, rozvážni, opatrní, pohodlní.
Lenže takto nám možno v živote unikajú šance zažiť, alebo precítiť veci, ku ktorým sa iní za celý svoj život ani nepriblížia. Pretože neveria, že môžu existovať, alebo jednoducho nevedia.
Strach v nás vytvára bubliny. Niekto sa s nimi naučí žiť. Niekto ich ignoruje a ľudia, ako ja, sa ich snažia, vedome, alebo podvedome zapĺňať. Môže v nás vzniknúť ťaživé ticho, ktoré nie je ani pokojom, ani vyrovnanosťou, ale iba tým, čím naozaj je, prázdnom, letargiou.
Občas mám strach žiť. Konám tak, že sa obzerám sama za seba a neustále myslím na to, čo povie okolie. Až natoľko, že v určitom momente si uvedomím, že žijem život niekoho iného. Že v neustálom strachu sa krčím niekde v kúte a môj život nechávam riadiť druhými.
Každý sa s podobnými situáciami aj vyrovnávame inak. Niekto pije, niekto vyhľadáva adrenalínové športy, alebo sa vrhne do práce tak, že mu je jedno, či padne od vyčerpania, alebo na infarkt, iní zase takmer každý víkend trávia mimo domova. Len preto, že nemáme odvahu pozrieť sa našim strachom do očí a nemáme gule sa im vzoprieť. Pretože niektoré zážitky sú neskutočne obohacujúce, ale môžu bolieť. Asi tak, ako keď sa niekto po dlhej dobe nadýchne z plných pľúc.
