Nedávno sa mi podaril taký pekný. Z kategórie popletené mená. Otvorenie majstrovstiev sveta v bezmotorovom lietaní moderoval známy človek. Len som si nejako nevedela spomenúť, ako sa volá. O niečo neskôr, v kruhu známych zo mňa zrazu vyletelo, že už viem, ako sa volá. Julo Viršík. Najprv vôbec nevedeli, že o čom to hovorím, keďže sme sa rozprávali o niečom úplne inom, potom som bola taktne opravená. Nie Julo Viršík, ale Vlado Voštinár. Stáva sa. Takto je potom z Kačíreka Kocúrik, alebo oslovenie pán Karol je mylné, keďže Kajko nie je zdrobnenina, ale prezývka.
Občas trapasy nie sú celkom trapasy, ale skôr milé záležitosti spojené s deťmi, prípadne telesnými funkciami, alebo s oboma naraz.
Keď ma dcéra pri prebaľovaní okakala tak, že som sa musela osprchovať a zmyť si vlasy. Alebo pri odgrgávaní urobila šikovný malý pohyb a poriadne sa mi vygrckala so výstrihu. Prípadne vonku staršia dcéra vyliala džús na lavičku, keď sa na ňu štverala a ja som si do neho sadla. Kým som neprišla domov, behala som s nažltnutým mokrým fľakom na zadku.
Alebo, opäť staršej dcére, vtedy dvojročnej, sa stala v reštaurácii nehoda. Kým sme dobehli na toaletu, tak sa pokakala. Keď som ju vyzliekla a zistila to, musela som poprosiť čašníka, aby povedal mojej sestre nech hneď príde. Potrebovala som ju poslať pre náhradné oblečenie do auta. Kým som sa obrátila naspäť (len som stála medzi dverami), moja ratolesť si vyzliekla nohavice a hovienkovými topánkami dobehala celý záchod.
Oblečenie. Ďalšia obľúbená kategória. Najčastejšie vzniká z nedostatku času, z priveľa zhonu a z totálneho nesústredenia na danú činnosť. Potom behám medzi ľuďmi oblečená v pásikových nohaviciach a bodkovanom tričku, v papučiach (to v lete, našuchovačky ako našuchovačky), s detskou gumičkou vo vlasoch, pomocou ktorej som si urobila „fontánku“ zo štice, aby mi pri upratovaní nepadala do očí a podobne.
Jeden pekný rodinný je, keď sme sa vybrali na oslavu päťdesiatky mojej krstnej o týždeň skôr. Torta, kvety, šaty, účesy, obleky...Len keď sme pekne stáli pri aute mama vybehla von, že si zle pozrela pozvánku. Tak sme sa o týždeň chystali znovu.
O mojich schopnostiach priťahovať nehody sa presvedčil aj môj drahý aj v prvý deň manželstva. Najprv som zabudla dať adresu starejšiemu a vypla som si telefón, takže kým sme sa nejako skoordinovali, prišiel o pol hodinu neskôr a bol celý na nervy. Potom som zlomila ružu, keď som ju pripínala mužovi na sako, museli sme dať druhú a pre nedostatok času sme ju prilepili lepiacou páskou. Na niektorých fotkách je to pekne vidno. Potom fotograf zakopol o kábel a zhodil reflektor, kým vyhrabal nejaký starý, už sme stihli v ateliéri iba zopár záberov. Mali sme fotenie pred svadbou, lebo som chcela byť na fotkách ešte pekná. Nalíčená. Nerozmazaná od gratulácií a iných rúžov. Fotografovi sa nepozdával môj úsmev. Isto. Možno sa skôr podobal na kŕčovitý úškľabok. A po ruke nikto, kto by mi bol nalial za jeden, nech sa uvoľním. Svadobné trapasy zavŕšil môj manžel, keď zabudol pofúkať polievku a do úst som dostala lyžicu plnú horúceho vývaru až mi vybehli oči z jamôk. Keďže nás filmovali, nechcela som pľuť slíže na všetky strany. Možno som mala. Za ten spálený jazyk to ani nestálo.
Sem tam sa stane, že zatiahnem do svojich omylov aj nevinné obete. Nastavila som si zle budík a ráno som zbuntošila kámošku aj jej rodinu, pretože som bola presvedčená, že sme zaspali do školy. Do dnes nechápem, ako to, že mi nebolo podozrivé, že aj u nás doma všetci ešte spia. Môžem sa vyhovoriť na stres a dezorientáciu spôsobenú únavou a šokom.
A tak ďalej, a tak ďalej. Niektoré radšej ani nespomínam. Ešte od nich ubeho málo času.
Tento týždeň sa mi zatiaľ nestalo nič, čo by sa vymykalo z bežného priemeru. Ale ešte mám pred sebou víkend, takže...
