V rámci akcie Železnica pre deti, bol z Prievidze do Vrútok vypravený mimoriadny vlak. V programe dvojdňovej akcie v nákladnom depe vo Vrútkach sme boli uvedení asi takto.
31.5.2009:
12,30- príchod zvláštneho osobného vlaku z Prievidze vedeného lokomotívou Ušatá 464001
a 14,30- odchod mimoriadneho osobného vlaku... To bol program. Realita však bola celkom iná. Z Prievidze sme vyrazili presne o 9,30. Trochu nás zneisťovalo počasie, ale povedali sme si, že vo vlaku nám vadiť nebude. Ušatá zapískala na pozdrav a viezla nás smerom k Vrútkam. Ale keďže veci sa občas kazia, pokazila sa aj mašinka. Ostali sme stáť niekde medzi Skleným pri Handlovej a Hornou Štubňou. V strede lesa. Obsluha začala rýchlo zisťovať, čo sa stalo, verdikt znel, prasknutá hadica. Len neviem presne, od čoho. To sme sa nedozvedeli. Poslali "dízlaka" a ten nás dopravil späť do Skleného. Počkali sme na opravu a dali si repete na kúsku trate.
Zvyšok cesty bol celkom pokojný. Teda, čo sa týka vlaku. My sme sa vybrali na výlet s bandou detí. Na tejto akcii bol pomer síl vyrovnaný, sedem detí, sedem dospelých, hoci za každých okolností je výhodné prečíslovanie v prospech dospelých. Pri počte detí sedem, vo veku od troch do desať rokov, naberá slovné spojenie davová psychóza, neuveriteľne reálne kontúry.
Všetci chceli naraz jesť, piť, cikať. Všetci chceli presne taký istý džúsik, rezeň, lízatko, jablko, banán. Nepočítali sme s tým, že dospelí neostanú voči davu imúnni. Proviant určený na celý deň sa minul už po ceste tam a zvyšok dňa sme celkom výchovne kŕmili deti korbáčikmi a chrumkami z vlakového bufetu. Dezert? Gumové medvedíky a lentilky. Improvizovali sme, ako sa dalo. Nezaviedli sme si racionálny prídelový systém, nepočítali sme so zdržaním. A zdržali sme sa poriadne. Do Vrútok sme dorazili v čase, keď sme teoreticky boli už pol hodinu na ceste domov. Nepotešilo nás ani počasie. Vzhľadom k dažďu bola zrušená väčšina sprievodného programu. Zaparkovali sme v bufete, doplnili hladinu kofeínu, trochu nakŕmili háveď a keď sa počasie predsa len upokojilo, mohli sme si obzrieť ostatné parné lokomotívy a odfotiť sa pri nich. Zaujímavá bola aj výstava historickej hasičskej techniky.
Ako správni lokálpatrioti sme skonštatovali, že Ušatá je aj tak najkrajšia. Čo na tom, že sa trochu kazila. Bolo by však nespravodlivé nepochváliť aj zvyšné lokomotívy. Moje uznanie patrí všetkým dobrovoľníkom a nadšencom, ktorí trávia dlhé hodiny záchranou nádherných strojov.
Vo Vrútkach sme sa dlho nezdžali. Hneď, ako to bolo možné, vypravili nás domov. Mašinka uháňala solídnou rýchlosťou. Bolo príjemné pozerať, ako na rozdiel od obyčajného vlaku, ten náš vzbudzoval pozornosť. Ani sa nečudujem. Parná lokomotíva tak často po trati nepremáva.
Cestou späť sme sa zhodli na tom, že cestovanie v minulosti bolo o niečo zdĺhavejšie. Parné lokomotívy majú svoje zákonitosti a tie sa nedajú obísť. Lenže o to zábavnejšie to mohlo byť. Ľudia mali viac dôvodov na spoznávanie sa a na družnosť, keďže vlaky mávali častejšie prestávky napríklad aj na doplnenie vody.
Niečo na tom je, pretože v momente, keď už podaktorí ľudia vo vagóne mali znudené a otrávené výrazy na tvári, v našom kupé sa rozbehla zábava. Najprv sme sa "rozžblnkali" pri Plaveckých pretekoch, pesničke, ktorej text je prudko prenosný aj na dospelých. (Ďakujem jej autorovi). Spievali sme ju niekoľkokrát a bavili tak polovicu vozňa. Potom sme už ťahali z pamäte všetko, čo sme vyspevovali ako decká a tak sme dorazili do Prievidze rozospievaní, rozosmiati a spokojní, oči a vlasy plné sadzí. Naše potomstvo tak isto. Veď hlavne išlo o deti a o oslavu ich sviatku. Aspoň myslím. Ešte trochu o "Ušatej". Vyrobená bola v roku 1933 a pred zošrotovaním ju zachránil Prievidzský parostrojný spolok. Na jej rekonštrukcii bolo odpracovaných 15000 hodín. V rámci voľného času.
Cestou do Vrútok prikladal do kotla Janko Lošonci (na fotke v depe) a o mašinku sa v ten deň starala aj jemná a nežná ruka slečny Martinky.
