Keď sa zdalo, že je to bezpečné, opustil úkryt a pokračoval v ceste. Starý pán má tuhý korienok, pomyslel si. Už mal byť dávno mŕtvy. Takto sa ku korune nedostanem. Prežil ešte aj Vojvodu, čo mu skákal okolo zadku celé roky. Tak mu treba. Nebyť jeho snahy ulahodiť otcovi...
Vojvoda umrel pred dvoma rokmi. Je pravda, že mu do hrobu dopomohla celková nervová slabosť, ktorou trpel dvadsať rokov a v poslednej dobe sa zhoršovali jeho nočné mory. Stále sa mu zdalo, že ho niekto sleduje, že ten niekto je Macocha so svojou podarenou dcérou Drizellou a že sa budú snažiť spáchať nejakú ohavnosť. Vojvodovej duševnej rovnováhe nepomáhal ani fakt, že mladšia z jej dcér, Anastázia sa usadila na zámku, vydala sa za kráľovského cukrára a tak mu jej prítomnosť pripomínala zvyšok Popoluškinej rodiny.
Došuchtal sa do salóna prvý. Zapálil si svoju obľúbenú cigaru, dal si doniesť voňavú kávu a vychutnával ticho zobúdzajúceho sa zámku. Bol menší, ako ten, ktorý museli kvôli nedávnej kríze opustiť a presťahovať sa do poľovníckeho zámočku na vidieku. Pôvodný už nemali z čoho udržiavať, keďže to bola megalomanská stavba s prehnanými proporciami. Ktovie, či to nejako súviselo s Kráľovou malou tučnou postavou? V každom prípade, tento zámoček bol síce príliš malý na absolútne súkromie, jednoducho niektoré priestory boli spoločné, ako napríklad salón, ale dosť veľký na to, aby mal každý svoju izbu.
Ich veľký zámok kúpil akýsi zbohatlík, ktorý sa nechal senilným kráľom vymenovať za lorda. Ako sa len volá? Folkvád, Falkvát?
Princ si nevedel spomenúť. Vedel len, že bol hádam ešte nižší ako jeho otec. Taký zasratý škrček. A Popoluška sa na neho usmievala ako pripečená. Princ sa zaškeril pri spomienke na znechutený lordov výraz na tvári.
Nebol by sa tým pseudošľachticom zaoberal, ale v poslednej dobe sa rozširovali zvesti o jeho snahe stať sa panovníkom. Bol bohatý, nuž určitý politický vplyv sa mu nedal uprieť. Lenže Princ s ním nemohol zatočiť po svojom (za nenormálne vysoký poplatok by mu kraľovanie predal), kým Kráľ žil a kým jeho nevymenovali do úradu vládcu. Iste, mohol otcovi trochu skrátiť jeho utrpenie, ale zase, otec je otec. A navyše, väčšinu záležitostí za nich riešil Vojvoda. V podstate bol Princ príliš pohodlný na podobné aktivity.
Zišla by sa mi moja nevlastná svokra, tá by na to mala gule. Nemal som jej dávať vtedy tie prachy. Zdrhla za ne do Ameriky, možno už tiež otrčila kopytá. Keby som len tak mal Kmotričkin prútik, to by bolo...
Ibaže za posledné roky sa v ich kráľovstve veľmi neukazovala, zmenila názor na život a kula svoje vlastné plány Ďaleko, Preďaleko. V lepších časoch tam mali prepychový dom. Predali aj ten.
Vraj predala aj svoje meno a image... Veď jej už nič iné ani neostalo.
„Pozrimeže, kto zase vstal prvý." Princ sa pri tom hlase strhol tak, až sa oblial kávou.
„Zase si tu len tak vysedávaš a zamoruješ ovzdušie, čo?"
„Dobré ráno, drahá." Princ svoju manželku už celé roky ani inak nenazval. V tom sa nelíšil od celého zástupu manželov, keďže štatistiky hovoria, že muži svoje partnerky len málokedy oslovujú menom.
Popoluška si sadla na stoličku oproti nemu. Tento stôl je hovadsky malý. Mal by som dať vyrobiť dlhší.
„Ešte žije?"
„Áno," odpovedal Princ jedovato. Hnevalo ho, že práve ona vie, čo každé ráno robí.
„Keby si bol poriadny chlap, už dávno by si sedel na jeho mieste ty."
Princ prevrátil očami. Božedobrý, zase to isté. Dookola celé roky. Zapchaj si hubu raňajkami a nerýp.
Manželka si natrela žemľu hrubou vrstvou masla. Pozerala chvíľu do misky z džemom, nakoniec usúdila, že ho bude vyjedať priamo lyžičkou. Napriek plným ústam pokračovala.
„Felé voky fakám, kedy fa dof... doftanes na tron," prehltla, „ lenže ty radšej sedíš v salóne, húliš jednu od druhej a premávaš sa hore dole."
„Prestaň, stále melieš dookola to isté." Kedysi ju vedel zastaviť tým , aby tak nehovorila pred deťmi. Ich dvaja synovia a jedna dcéra sa v poslednej dobe zásadne nezdržiavali v prítomnosti rodičov a bolo dosť otázne, kde sa občas vôbec nachádzali. Už jej dokonca bolo jedno, že ich počúva služobníctvo.
„Niekto sa musí starať o budúcnosť rodiny, keď ty na ňu kašleš."
Vedel, čo príde. Stále dookola to isté, o jeho neschopnosti, o jeho nulovej snahe, o mizernej situácii, nezáujme o rodinu...
„ ...a keď k tomu pripočítam tvoju nulovú aktvitu v posteli, tak je to úplný des."
Čo to povedala?
„To si prehnala. Nerob zo mňa impotenta!" vykríkol rozčúlene.
„Há, no konečne reaguješ. Ale si hneď prestal obracať buľvami, čo? Jasné, môžem vravieť čo chcem, ale keď poviem, že sa ti už ani nevie postaviť, hneď sa zapájaš. Aj keď, neviem, či nie som blízko k pravde. Nemilovali sme sa už pekne dlho."
Princ vykrivil ústa. No hej, keď boli mladí, išlo to samé. Veď ich deti tiež nepriniesol bocian. Dovolil si nepochybovať, že všetky deti boli jeho. Lenže potom ho začala odmietať. Ochladla, nemala záujem.
„A čo tak zrazu, drahá? Pokiaľ viem, prvá si kontakt prerušila ty."
„Áno? Myslíš, že je to nejaká zábava porodiť a vychovať tri deti a ešte sa starať o celú domácnosť?"
Princ sa zarehotal: „Porodiť iste, ale vychovať? Veď si mala celú tlupu pestúnok a kopec služobníctva. Nikdy si deťom ani len nos neutrela."
Popoluška očervenela.
„No lebo ty áno, že? Neustále si pletieš ich mená, ak si vôbec spomenieš, ako sa volajú. V živote si o ne nemal poriadny záujem. A ja? Mala som ťažké detstvo, musela som drieť od rána do večera, všetko, čo mám, som si zaslúžila. Ponižovali ma, nútili otrocky pracovať, bola som osamelá...kým ty si si celé roky žil ako v bavlnke, bez zodpovednosti, len lov a pitky s kunčaftami. "
Vedel, že kým sa nevydala, mala mizerný život. Kedysi ho to aj dojímalo. Nanešťastie ju prepych pokazil. Jediné, čo jej ostalo, bola posadnutosť hlodavcami. Zamorovala nimi celé okolie. Stálo ho nemálo peňazí a úsilia udržiavať tie potvory v znesiteľných množstvách. To jej vytmavím inokedy.
„Kamarátov do toho, láskavo, neťahaj!"
„A okrem toho ma už nebavilo to tvoje pachtenie, pán Veľmirýchlykoniec."
Mal chuť vykríknuť, že aj to bol od neho nadľudský výkon. Pokým sa dalo, zatváral pri milovaní oči a predstavoval si ju, keď bola mladá. Tie zlaté vlasy, iskrivé modré oči, červené ústa, na ktoré sa tak rád prisával. Ohybné štíhle telo, pevné prsia, sviežu vôňu. Mladosť sa dá tak ľahko oklamať.
Keď si dal záležať a neotvoril oči ani na chvíľu, prípadne keď si vynútil absolútnu tmu, sa vedel prekonať. Lenže realita bola stále horšia a horšia. Hmat oklamať nedokázal. Vedel, že v skutočnosti pod ním leží neforemné tlsté telo s prsiami ovísajúcimi až na pupok. Tak sa to snažil vždy skončiť čo najskôr.
„Viem, čo si myslíš. Že som tlstá, škaredá a stará. Pozri sa na seba, si plešatý zarastený pupkáč. Lenže zlato moje, žeriem len kvôli tebe, lebo pri tebe tak trpím, tým tvojim nezáujmom, ignorantstvom...lebo si čakal milú poslušnú zlatú ženušku, čo nebude robiť nič iné, len ti skákať okolo zadku! Lenže to sa ti nepáči, že som začala byť sama sebou, keď som sa prestala trestať cvičením a týrať hladom. Ja som osobnosť!"
„Zase ste mali stretnutie zúfaliek?" Takto pomenoval Princ Spolok žien pre právo byť osobnosťou. Všetky vyzerali ako strašiak do maku, alebo možno aj o niečo horšie. Nerobili nič iné, len to, že nadávali na mužov, sťažovali sa na ťažký život, nespravodlivé zriadenie a podobné kraviny. Pri tom výdatne likvidovali zásoby jedla a vína z ich pivnice.
„Moje priateľky vynechaj! Radšej sa choď prezliecť, máš mokré nohavice."
Princ pozabudol na nehodu. Postavil sa. Demonštratívne zahasil cigaru vo zvyšku studenej kávy a rozhnevaný vyšiel von.
„A nenamýšľaj si, že keď si oblečieš maskáče, že budeš vyzerať chudšie!"
Prekliaty Vojvoda. Toto všetko je jeho vina. To on hneď utekal s tou prekliatou sklenenou bagandžou po kráľovstve hľadať nevestu. Lebo Kráľ si to tak želá, lebo Kráľ túži po vnúčatách, lebo, lebo...Kto sa spýtal mňa, či sa chcem ženiť? Nikto. Ten starý blázon tušil, že by som sabotoval hľadanie. A Macocha? Tá to dosrala totálne, keď nezvládla prekaziť našu svadbu. A to mala prútik! Prútik! Na čo som sa len hnal za tou posratou loďou! Mohol som mať pokoj a hentú babizňu už viac nevidieť. Lenže nie. Ja som musel počúvať svoj penis. Debil!
Princ zúrivo dupotal chodbou. Chvíľami jeho rozčúlené premýšľanie prechádzalo do zúrivého šepotu. Nakoniec sa nezdržal a z plných pľúc zareval: „Ktorý idiot vymyslel manželky!?"
„Ten istý, ktorý vymyslel milenky."
„Otec?" Princ si nevšimol Kráľa sediaceho v kresle na konci chodby vo výklenku. Tu sedával, v pokoji od všetkého, väčšinou s neprítomným pohľadom.
„Posaď sa!" povedal autoritatívne. Vždy to bol veľmi popudlivý a ohnivý človek, Princ mu dokázal vzdorovať, len keď bol od neho na míle ďaleko. Zdalo sa, že dnes má jasnú chvíľu.
„Bol som ušetrený, aby som videl tvoju matku prejsť do takej podoby."
Princ si povzdychol, vždy mal pocit, že keby jeho matka nebola zomrela tak skoro, určite by jeho život bol lepší. Matky boli známe svojou fixáciou na jediného syna. Iste by mu bola svadbu vyhovorila, alebo by si bola dala viac záležať na výbere.
„Ale to neznamená," pokračoval starý pán, „ že sa mi páči to, čo sa medzi vami deje."
„Ale ba," poznamenal ironickým tónom syn, „je ti hádam známe, o čom sa hádame najčastejšie? Najradšej by ťa videla v truhle."
„Pche," hodil rukou Kráľ.
„Myslíš, že neviem, že sa každé ráno zakrádaš okolo mojej izby ako sup? Ešte že si príliš lenivý dať ma zabiť. Ale o tom som nechcel. Prečo si nenájdeš milenku? Uznávam, že Popoluška nie je to, čo bývala. Nájdi si nejaké milé dievča, trochu sa s ňou pobav. Omladneš, pookreješ. Nechce sa mi veriť, že ešte aj na to si pohodlný."
„Myslíš? Nikto mi nevráti tie premárnené roky. Pozri. Vycicala ma, vyžmýkala, svojim prístupom a rečami ma načisto vykastrovala. Sprotivila mi ženské pohlavie do konca života. Nemal som sa ženiť!"
Kráľ rozhodil rukami.
„Kráľovstvo vždy potrebuje následníka trónu. Iste, svojim spôsobom som ťa k tomu donútil, ale nezabudni, že v konečnom dôsledku si sa rozhodol ty, s ktorou sa oženíš."
Princ si povzdychol. Spomenul si na ten deň, kedy stál pred oltárom a spolu s ním dve ženy. Dve. To keď sa Kmotričke podarilo dostať k prútiku a premôcť Macochu. Aká to len bola šanca! Vtedy nevedel, že Macocha pomocou kúzla zvrátila čas a snažila sa ho oženiť z jej dcérou. Mohol sa rozhodnúť, ktorú si vyberie. Dal prednosť kráse a pôvabu. Zlatým vlasom a modrým očiam.
Nevedel, že dobré a krásne je tak pominuteľné. Oženil sa s Popoluškou. Druhý krát.
Spomenul si na usmiatu tvár túliacu sa k svojmu manželovi, kráľovskému cukrárovi, ktorú nedávno zahliadol v záhrade.
Ach, Anastázia, prečo som bol len taký zaslepený?
Poviedka je napísaná na motívy rozprávky „Popoluška" (1. a 3. diel) od Walta Dysneyho a čiastočne Shreka. Postavy v poviedke sú prevzaté z uvedených diel.
