V nedeľu nadránom ma budí silná búrka. Plieska všade okolo, dokonca jedna rana spustí alarmy na autách. Čudujem sa, že celý zvyšok rodiny pokojne spí. Okrem maličkej, ktorá sa hlási k svojej raňajšej dávke mliečka. Popri kojení bežne podriemkavam, teraz ale pozerám von oknom na blesky. Paradoxne sa mi búrka zdá menej „besná“ ako tá, čo zúrila predošlú noc.
Ráno si matne uvedomujem, že stále prší, blýska sa, hrmí. Všetci čerti sa ženia. Koľko to trvá? Možno päť hodín? Neviem presne.
Pred obedom sa niečo deje. Bývame oproti policajnej stanici, počujeme húkačky zo všetkých strán. Policajti, hasiči. Asi aj záchranka. Vravím mužovi, že niekde musela byť škaredá dopravná nehoda. Hodinu už neprší, ani nás nenapadne zhon spájať s tým, čo prišlo. Koho by napadlo? V Prievidzi pravidelne pri väčších dažďoch zaplavuje cestu „popod mosty“, ale takúto povodeň si nikto nepamätá.
Pozerám von oknom a vidím, že cez ulicu presmerovali osobnú dopravu, ktorá je bežne pre ňu uzavretá. Hm, hm. To vyzerá na karambol v podjazde.
Blíži sa obed. Je nedeľa, my sa rozhodujeme, kam sa pôjdeme najesť. Má to byť moja odmena za zrušenú minulotýždňovú dovolenku a starostlivosť o dvoch maródov, ktorí sa mi doma vyskytli.
Síce neprší, ale vonku to vyzerá všelijako, stále hrozí dážď, prechádzku s dvomi deťmi zavrhujeme. Takže kam? Mexická? Čína? Lesopark? Kam sa dostaneme autom a v prípade dažďa to nebude do auta ďaleko. Čína nie. Ak chodia autá našou ulicou, tak sa ku nej aj tak nedostaneme. Manžel by si dal niečo pikantné, ale v tom mi zvoní telefón.
Rodičia sa vracajú z firmy. Otec chcel pôvodne zavárať uhorky, ale nie je elektrika. Ešte sa čudujem, že sa dala vôbec niekam vytiahnuť, keďže má angínu. Poznám však ocina a viem, aký dokáže byť presvedčivý.
„Všade sú záplavy.“ Oznamuje mi mama a popisuje to, čo sa v meste deje. Na Mexickú máme vraj zabudnúť. Tam je vody po pás, sú tam zatopené domy aj autá. Neviem si to predstaviť, lebo je to približne na jednej úrovni s našim domom. Mali šťastie. Dostali sa cez mesto ešte pred najväčšou vlnou.
Pozerám von oknom. O chvíľu stúpa voda na ulici a presmerované autá sa začínajú „brodiť“. To už podráždene pozerám na manžela. Z kanalizácie vyráža voda a hladina stúpa. Nie a nie sa vymotať, drahý ma presviedča, že je čas, že to je v pohode. Vždy niekto musí robiť paniku, ako matka túto úlohu najčastejšie zohrávam ja. Tak. Premávku zastavili, uzavreli aj smer ku rieke. Zúrim. Ešte chvíľu a nikam sa nedostaneme. Vraj sa nemám báť, voda určite nestúpne tak vysoko, aby sme sa včas nedostali z garáže.
Keď konečne vyrážame, voda na ulici je do pol kolies. Gánim na tú vodu, na manžela nemôžem, lebo šoféruje, aj tak by to nevidel. Uznávam, zatiaľ to nevyzerá až tak hrozne ale aj tak. Sestra je mimo mesta, dávam vedieť, čo sa deje. O hodinu a pol sa vraciame z obeda. Policajt nám oznamuje, že celé mesto je uzavreté, vysvetľujeme mu, kde bývame. Hneď nám hovorí, že sa do garáže nedostaneme, ale nech zastavíme za budovou, to parkovisko je vyvýšené, voda sa tam nedostane. Aj by som sa tvárila víťazoslávne, ale nemôžem, lebo neverím tomu, čo vidím. Voda, voda, voda. Hlavná ulica je takmer celá zatopená. Z nej steká voda do paneláku, ktorý je pod úrovňou cesty, hľadá si priestor a nevynechá nič, kade by mohla tiecť. Zaparkujeme a ideme sa pozrieť bližšie, čo sa deje.
Zaplavený je policajný dvor, obchody na prízemí, vjazd do garáže. Prihovárame sa mužovi, ktorý je celý mokrý, vraj ho strhla voda na Starom sídlisku, neskôr som mala možnosť vidieť fotografie, kde ten človek pomáhal chlapcovi a pri tom ho tá voda zobrala. Snažím sa predstaviť si, čo sa v meste deje. Zatopený Lidl? Staré sídlisko pod vodou? Neviem. Keď som potom videla zábery z povodne, zistila som, že moja predstavivosť v tomto smere je poriadne biedna.
Sme bez elektriky a teplej vody, ale stále lepšie ako tí, ktorí nemajú vôbec žiadnu vodu, ani plyn, elektriku a ešte im vytopilo byty. Zvažujeme, či ísť k mojim rodičom. Lenže mama má angínu, my dve malé deti, pričom staršia dcéra prekonala zápal stredného ucha...Kto má deti, vie ako to chodí.
Spodok domu je pod vodou, ale my sa dostaneme dnu cez vstup od parkoviska. Dcéra sa chce silou mocou po tej vode poprechádzať, veď toto ešte nevidela. Z okna domu potom pozeráme na zatopenú ulicu.
Mama volá, či sme v poriadku. V krátkosti jej popisujem situáciu aj to, že sme sa rozhodli radšej zostať doma. A volala krstná mama z Handlovej, že tam je božie dopustenie. Voda tečie dolu celou Handlovou, že je to hrozné. Okolo pol štvrtej popoludní voda z ulice začína klesať, pred večerom je cesta prejazdná, policajtom odčerpávajú vodu z dvora. Podvečer je hlavná cesta na tom dobre, ideme do firmy zaniesť najchúlostivejšie veci z chladničky. Nová cesta a priemyselný park sú zatopené, aj časť letiska. Mali sme šťastie, našu stranu povodeň obišla.
Na druhý deň ráno, v pondelok, sadám k počítaču a na internete pozerám fotografie z nášho mesta, ako aj z Handlovej. Vyvaľujem oči, tisnú sa mi do nich slzy. A to najhoršie zábery uverejnia ľudia až v utorok. Našťastie všetci známi a kamaráti z najviac postihnutých oblastí sú v poriadku. Skutočne som si ani len približne nedokázala predstaviť, akú veľkú záplavu sme v Prievidzi mali. Vonku už svieti slnko, akoby sa nič nestalo. Len nánosy blata a rôzne doplavené veci pripomínajú nedeľu.
Manžel ide ráno s dcérou na kontrolu k doktorke a do škôlky. Keď sa vráti, tak mi hovorí, že ho zinkasovali za tú hodinu ráno, čo sme tam stáli, tak pindám, že keďže je garáž, za ktorú platíme slušné nájomné plná bahna a nemáme kde inde parkovať a parkovisko má v správe majiteľ budovy, tak by nám mohli ako náhradu poskytnúť parkovanie zdarma. Potom sama sebe vynadám, že som krava. Môžem byť rada, že je čo parkovať. (Ja viem, je to síce len auto, ale je nové, na splátky.) My sme mali šťastie, mali sme čas, ktorý iným chýbal a kým iní boli vo vážnej situácii, my sme ani nemali šajnu, čo sa deje a premýšľali, kam pôjdeme obedovať. Mám výčitky svedomia. Nie som predsa taký ignorant. Nevadí. Tých pár eur za parkovanie nás nezabije. Potrebujem mať auto po ruke. Pre istotu, keby znovu prišla záplava a keby sme ostali bez elektriky, plynu aj vody, angína neangína, brala by som decká k našim. Popoludní nás potešia, platiť nemusíme. Manžel odchádza do popoludňajšej zmeny.
V meste stretnem známu. Bývajú blízko rieky, nestihli ani to auto preparkovať. Berie to zľahka, hoci si viem predstaviť, ako sa cíti. Je rada, že sú všetci nažive.
V utorok si robím presnejšiu predstavu o nedeli. Na nete sa objavujú okrem fotografií aj videá zo záplav. Krútim hlavou. Pamätá si vôbec niekto takú spúšť? Nováky? Žiar nad Hronom? To mi nejako uniklo. Už pribúdajú aj rôzne fotomontáže na odľahčenie situácie. Prebiehajú debaty o tom, kto za to môže, či záchranné zložky plnili svoju úlohu, čo všetko mesto zanedbalo, kto prišiel k akým škodám, čo by ľudia robili, keby... Jednoducho všetky tie debaty, ktoré sa po takýchto udalostiach spustia. Zaujímavé je, že názory sú väčšinou vyostrené. Buď vyslovene pozitívne, alebo veľmi nahnevané.
Po meste chodia ľudia v zablatených gumákoch, v niektorých oblastiach ostali hlboké nánosy bahna. Počuť útržky rozhovorov o tom, kto o čo prišiel, komu čo ostalo, kde aké vznikli škody. Dospelý muž sa priznáva kamarátovi, že ich tak vytopilo, že plakal viac, ako jeho manželka. Dôchodcovia krútia hlavou, také si nikto nepamätá.
Prišiel prezident aj iní politici.
Naša oblasť ale nie je hlavnou témou správ. Z celého Slovenska prichádzajú informácie o povodniach v oblastiach, kde sa ľudia ešte nespamätali z predošlých, o veterných smrštiach, tornáde v blízkosti hraníc. O vytopených domoch, odtrhnutých strechách, nešťastných ľuďoch.
Dnes sedím za počítačom, píšem sumár posledných dní a premýšľam o tom, akým zázrakom sa nám vyhla najväčšia prívalová vlna. Handlovka je od nás necelých sto metrov. Hoci vlastne si ani nie som celkom istá, či nás zatopila iba voda vyvierajúca z kanalizácie, určite sme nezažili drámu ako na neďalekom Starom sídlisku. Nabudúce už také šťastie mať nemusíme. Možno príde prívalová vlna horšia, vyššia, zúrivejšia. Nechcem na to ani myslieť. Ale musím. Pre Handlovú, Prievidzu, Nováky a okolité obce znamená povodeň nevítanú a nepríjemnú zmenu. A ako ukazuje situácia z rôznych miest Slovenska, ak prišlo raz, môže prísť kedykoľvek.
