Začneme teda reštauračnými zariadeniami. V Moskve by ste takmer márne hľadali nejakú reštauráciu, ktorá by nepatrila do väčšej siete, či dokonca do súboru sietí. Aj tie najosobitejšie trattorie, puby, krčmy, hostince sú takmer vždy súčasťou nejakého reťazca a na ich dvojníkov môžete naraziť vo všetkých častiach mesta. Výnimku tvorí len minimum zariadení, ktoré sú naozaj jedinečné a pre smrteľníka cenovo dostupné. A na opačnom póle stoja tiež unikátne – bezreťazcové reštaurácie, v ktorých ale jedlo stojí častokrát aj 5-10 krát viac, ako inde. Sú to relatívne svetoznáme podniky, ako napríklad Restoran Praga pri Arbate (pre niektorých možno známa z knihy 12 stoličiek od Iľfa a Petrova), alebo Restoran Puškin neďaleko Tverskej.
Vo všeobecnosti sú reštaurácie v Moskve (a to nie len v centre) drahšie ako reštaurácie v Bratislave a porcie sú menšie. Tak, ako na slovensku je nemysliteľné, že by som si objednal šalát, polievku, hlavné jedlo a zákusok (asi by som praskol od prežratia), v Moskve si obyčajne treba z týchto 4 chodov dať aspoň 3, ak ste čo len trocha hladní. Na počudovanie, je tu však kult stravovania sa v reštikách veľmi silný. Mnohokrát sa nám stalo, že sme museli čakať pri vchode, kým sa uvoľní nejaký stôl. Keby sme boli dakde na slovensku, tak by som sa asi proste zobral a išiel o dom ďalej, avšak v Moskve by som si moc nepomohol, len by som sa zapojil do ďalšieho radu v inej reštike.
Rusi v Moskve a iných „milionikoch“ (tj. mestách, ktoré majú viac ako milión obyvateľov) sú v posledných 5 rokoch zbláznení do japonskej kuchyne, a práve v Moskve asi nenájdete reštiku, ktorá by nemala vo svojom menu nejaké tie roly, suši, sašimi a pod. Týka sa to aj tých najmenších najobyčajnejších nevábnych hostincov na poslednej stanici metra.
Veľmi rozšírené je stravovanie sa v stánkoch, a to nielen pri nádražiach, ale takmer pri každej zastávke „mhd“ a metre. V drvivej väčšine sa jedná o dosť podradné jedlo, z ktorého normálneho človeka asi rozbolí brucho. Rusi majú takú povedačku (alebo ako mám preložiť slovo „prúpovídka“?) : „Sješ pjať čeburjekov - soberi sabačku“, čo v preklade znamená približne „Zjedz päť mäsových pirožkov - zlož psíka“. Tým je o kvalite jedla v stánkoch povedané asi všetko. :)
Výnimku tvorí hádam len jeden typ stánku, ktorý je zastúpený tiež vo food court-och nákupných centier, a tým je „kroška kartoška“ (kúštik zemiačika). Podávajú tu fantastické pečené zemiaky, takmer také ako ich poznáme z opekačiek a pahrieb, rozložené na miske a ku ktorým si môžete dať porcie najrôznejších šalátov (typu vlašák, zemiakový, krabový, hríbiky, zeleninový, mäsový, ...) a je to naozajská dobrota.
Čo mňa osobne zaujalo, je fakt, že rusi naozaj takmer ku všetkému jedia chlieb. Aj k zemiakom napríklad. Ja som z domu naučený, že zemiaky, ryža, cestoviny, chleba a pod. = prílohy k mäsu. Rusi si môžu úplne kľudne dať ako hlavné jedlo zemiaky s chlebom, cestovinu s chlebom, „griečku“ (to je dačo ako naša pohánka) s chlebom a podobne. Naopak kydanie kyslej smotany do všetkého mi veľmi vyhovuje – a kontrastuje to pekne s mojim patologickým odporom ku kôpru, ktorý sa bohužiaľ podáva tiež štandartne do všetkého. Zvykol som si už v reštikách pýtať všetky jedlá „bes ukropa“. A to aj keď náhodou dané jedlo obyčajne neobsahuje kôpor. :)
Celkovo je strava v Moskve veľmi pestrá, obohatená nielen o tradičné ruské jedlá ako brošč, či šči (v preklade sú to prachobyčajné cviklové a kapustové polievky), peľmene (ravioly), ale aj o jedlá krajín bývalého bloku ZSSR. Čiže si tu môžete dať naozajstné jedlá kazachstanskej, tadžickej, arménskej, gruzínskej ... kuchyne. V Moskve som napríklad prvý krát jedol konské mäso v rôznych variáciách, vo veľmi dobrej uzbeckej reštaurácii (jej názov je “čajchana“ a je to tiež sieťové zariadenie), prvý krát pil kumys (kyslé kobylie mlieko), či doslova zblajzol sibírske peľmene z mäska mladých býčkov.
Stravovanie sa počas pracovného dňa nie je našťastie až tak finančne náročné, ako by sa mohlo zdať turistovi počas sobotnej prechádzky centrom, keďže aj tu funguje princíp tzv. bussiness lunch-ov. V reštikách majú buď špeciálne menu na tieto obedy, alebo počas určitých hodín v pracovné dni majú prosto zľavu od 30-50% na všetko. A tak sa najete počas obednej prestávky za relatívne normálny peniaz (tj. 150 – 350 RUR, čo je asi 3,4 – 7,8 EUR).
Nakoniec pár zaujímavostí z ruského jazyka, ktoré podľa mňa dokazujú, že aj keď je ruština slovanským jazykom, má svoje úskalia, práve tam, kde by ste ich najmenej čakali. Keď si v Rusku vypýtate čerstvý chlieb, pravdepodobne dostanete chlieb stvrdnutý. Pretože „čorstvyj“, znamená „starý, tvrdý“. Ak dakomu pochválite voňavé jedlo, tak sa dotyčná osoba môže aj uraziť, nakoľko slová voňať a páchnuť sú v ruštine prehodené presne naopak. Ak by ste si mysleli,že slovom „ovošči“ si vypýtate ovocie, budete prekvapení, keď vám podajú zeleninu. Takisto slovom „jagodka“ sa neoznačuje naša jahôdka, ale bobule všeobecne. A úplne na záver pikošku – zapečená panvička zeleniny, hríbikov s roztopeným syrom sa po rusky povie „žulien“, je to troška posunutý termín slova „julienne“ z francúžštiny, (ktorý označuje pôvodne zeleninovú, juliánsku, polievku). Dôležité je, že týmto panvičkám, v ktorých sa daný pokrm zapeká a predkladá, sa po rusky povie „kokotnica“.
A s týmto „kokotne veselým“ záverom sa s vami na teraz lúčim. :)
