V poslednej dobe sa na SMEčku vyrojilo niekoľko optimistických článkov o obci Spišský Hrhov a o tom, ako sa v tejto obci relatívne dobre darí zapájať cigánov do normálneho pracovného procesu. Čo ma najviac udivuje, je rozporuplnosť medzi démonizoványmi nedávnymi protestami v Partizánskom a v Bratislave na jednej strane, a nekritická glorifikácia pomerov v Hrhove na strane druhej.
Rozhodol som sa napísať blog na voľné pokračovanie o tom, čo naozaj obnáša práca architekta, z pohľadu architekta. Podnetom mi boli neobyčajne agresívne diskusie takmer ku všetkým článkom, ktoré sa nejakým spôsobom týkali architektúry, či staviteľstva. Diskutovali v nich ľudia, ktorí očividne nepoznali ani základné pravidlá a postupy pri tvorbe projektu, respektíve ľudia, ktorí sa vo svojom živote zrejme stretli s procesom veľmi diletantskej tvorby projektu. Tým pádom vztiahli všetky svoje negatívne pocity na celú obec architektov.
Je to už pár mesiacov, čo sa na youtube objavilo nenápadné videjko so starou nahrávkou sovietskeho speváka z roku 1966. Interprét, Eduard Chiľ, vo videoklipe spieva pieseň s názvom „Som šťastný, že sa konečne vraciam domov" (v originále „ , , , ..."). Spomínaná pieseň, ktorej speváka pomenovala mladá generácia ako „Trololo", alebo tiež „Trololo man", sa stala obrovským hitom v Amerike a následne sa táto horúčka preniesla späť do Ruska.
Snáď každý si spomína na legendárnu scénu z knihy a filmu Černí Baroni, kde major Haluška núti vojaka Vločku premaľovať obraz Žižku na koni, aby namiesto akejsi halúzky (inak palcátu) držal v ruke aspoň onen ľahký guľomet. Keď som túto pasáž v knihe čítal prvý krát, smial som sa asi pol hodiny, až mi tiekli slzy.
Po takmer 7 mesiacoch bez dovolenky som konečne dostal v práci voľno. Mnohí si poviete, „to nie je nič výnimočné, ja pracujem už X rokov bez poriadnej dovolenky". Pre mňa, ako bývalého živnostníka, ktorý si urobil voľno, viac menej kedy potreboval (samozrejme, v čase dovče som mal 0-vý príjem) to je, aj po roku a pol zamestnaneckého pomeru, nezvyk. Druhá, oveľa podstatnejšia, vec, ktorá mi toto 7 mesačné čakanie na dovolenku sťažovala, boli už 2, na poslednú chvíľu, odmietnuté žiadosti o dovolenku (letnú a a potom jesennú). Tak som sa chopil šance, vybral som si svoje 2 týždne, spojil ich s 10-imi dňami ruských štátnych sviatkov a získal som peknú kompenzáciu za čakanie.
Pokiaľ Petra Procházková (ďalej len PP) píše články, pod ktorými sa podpisuje výlučne svojim menom, je dosť možné, že sa bude jednať o relatívne normálnu žurnalistiku v medzaich „SME" normy. Ak však pod článkom nájdete podpis „PP + epicentrum", mali by ste zbystriť pozornosť! S najväčšou pravdepodobnosťou sa jedná o klamstvo a zavádzanie.
Samozrejme, že sa tento terminal začal projektovať a stavať ešte pred krízou, ale je celkom fajn, že už je takmer hotový. Prvé testovacie lety sa udiali nedávno - 15.11. Nový terminál vyzerá veľmi pekne a kamaráti len dúfajú, že sa vedeniu podarí nejako vyhnať z neho všakovakých tadžikov a nekonečné zástupy otravných taxikárov :)). Samozrejme, nič ešte nefunguje stopercentne ... a tak "maršrútky" (také polo súkromné minibusy) ešte nemajú vo svojom grafikóne trasu centrum-šeremeťjevo 3, ale snáď sa to v priebehu roka 2010 zlepší.
Neviem, kto presne vystupuje pod menom Petra Procházková, možno ona sama, ale jedno viem isto - jej príspevky rozhodne nepatria do sekcie serióznej žurnalistiky. V denníku SME má vlastné okienko s názvom Epicentrum Petry Procházkovej. Myslím, že spolu s masou ľudí, čítajúcich toto médium, sa zhodneme, že jej príspevky sú na úrovni radového blogu, pričom s neuveriteľným množstvom fabulácií, nedopovedaných právd a výmyslov.
Alebo možno po slovensky "Umrlčovo". Nový Svätolesný film (hollywoodsky) - Zombieland. Film, ktorý mal v Rusku premiéru 8.októbra tohto roku, nie je samozrejme intelektuálnym veľdielom, ale pre tých z nás, čo cez týždeň poctivo makáme, môže byť príjemným oddychom.
"Prijátnovo apetíta" - hovoria v rusku, keď vám chcú zaželať Dobrú chuť. V minulom blogu som sa rozpísal o drobných zvláštnostiach pitia alkoholu v Rusku, a tak by som v tejto časti chcel pokračovať v konzumácii ďalej - dnes o jedle. Nebudem písať o nijakých receptoch, opíšem len svoju skúsenosť so stravovaním v Moskve (tj. vo veľkej väčšine reštaurácie, troška zaujímavostí z domácej kuchyne a pod.) a to, čo považujem ako zaujímavosť pre dnešných ľudí na Slovensku.
V nasledujúcich pár odsekoch by som sa chcel s vami podeliť s niekoľkými, dúfam že vtipnými a zároveň aj zaujímavými, postrehmi z môjho, viac ako ročného, pobytu v Moskve. Reálie zo života Moskvičov a iných "gastej stalice" (čo som vlastne ja :) sú informácie, ktoré môžu byť nové hlavne pre moju a mladšiu generáciu, čo už nezastihla povinnú ruštinu na školách.
Najprv sa všetkým ospravedlňujem za oneskorenosť blogu, keďže informácie a diskusie o tejto téme už nabrali medzitým vyššie obrátky, ale to nič nemení na faktoch, ktoré chcem ďalej v rozobrať. Meškanie postu zapríčinilo najmä pekné počasie v Moskve, kde momentálne žijem a pracujem, a s tým súvisiaci oddych na „čerstvom" vzduchu. :) Nakoniec ma ale správy o slovensko-maďarských vzťahoch dožrali natoľko, že som nevydržal a blog uverejňujem.
